Pri čítaní najnovšej knihy prozaika a dramatika Laca Keratu Malé domov (Koloman Kertész Bagala, 2013) možno nejednému čitateľovi napadne provokatívna otázka, aký veľký musí byť svet malých hrdinov, aby sa dokázal zmestiť do poviedky.
Po zbierke poviedok a románe sa Kerata opätovne vrátil k subtílnejšiemu žánrovému písaniu, ktoré možno na prvý dojem pôsobí útlo a nenápadne, jeho zvládnutie si však vyžaduje značné autorské skúsenosti. Texty jeho ostatnej zbierky by sme mohli charakterizovať ako (mini)poviedky, no ani toto označenie nie je úplne presné.
Priestor, na ktorom príbehy rozohráva, totiž zväčša zostáva neukončený, naznačený v rovine fragmentu, miniatúry, ktorá síce má širší epický potenciál, k jeho naplneniu však zámerne nedochádza. Minimalistický žánrový koncept textov je v tomto prípade veľmi vydarený.
Nehybné životy a túžby
Vytvára upokojujúce, dôverne známe kulisy každodennosti, v ktorých sa postavy cítia isto a uvoľnene, čo im dovoľuje sústrediť sa na to najdôležitejšie: preciťovanie vlastných nehybných životov, túžob a želaní, ktoré vonkoncom nie sú nedosiahnuteľné, akoby mimochodom sa však ocitajú za horizontom ich reálnych schopností.
Motív prekvapujúco blízkej reality vyplnenej ohlušujúcou prázdnotou sa objavuje vo viacerých Keratových poviedkach (Životospráva, Zastávka, Rozpis dňa pána Džobaníka), no len zriedka smeruje k pointe (ktorú by sme čakali od poviedky) a zväčša zostáva na úrovni neurčitej psychologickej skice. Keratovi hrdinovia sú azda najviac poznačení práve svojou vnútornou statickosťou, a aj keď si tento svoj stav uvedomujú, nechcú ho zmeniť a doslova lipnú na hmatateľných úlomkoch svojich „malých svetov“.
Agresívny ženský protipól
Tento postoj z nich v konečnom dôsledku robí groteskné figúrky, ktoré strach zo života zaklial do samoty. Navzdory svojej introvertnosti však nie sú nesympatickí: priestor ich myšlienok a pocitov si okrem tajomstva dokáže uchovať aj hravý pôvab (čo autor presvedčivo dokazuje poviedkou V čerešni).
Neschopnosť ráznejšieho vykročenia z myšlienok však do životov postáv vnáša aj tragikomický rozmer: pasuje ich do polohy odovzdaných pozorovateľov plynúceho času. V tejto podobe s nimi komunikuje aj okolie: ako prirodzený protipól (mužskej) pasivity v knihe vystupuje niekoľko postavičiek neurotických agresívnych (ex)manželiek a svokier, ich urputné pokusy o zdôvodnenie celkovej situácie však vyznievajú zbytočne monologicky a miestami aj tendenčne a prvoplánovo.
Ku knihe možno mať viacero výhrad a veľmi vzdušný text si možno bude hľadať svojich čitateľov trochu dlhšie, celkom iste však stojí za pozornosť.
Autor: Lenka Szentesiová
