Najvyšší strážcovia zákona už mnohokrát potvrdili, že ťahať sa s nimi za prsty sa smrteľníkovi nevypláca. Domôcť sa spravodlivosti býva dokonca priam nemožné, pokiaľ sa toho človek vôbec dožije. Bratislavské divadlo SkRAT pritiahlo tieto témy na javisko a naštudovalo hru Proces procesu procesom. O tom, aká je to večne živá kafkovčina, rozpráva režisér DUŠAN VICEN.
Inšpirácie na tému súdov, sudcov či fungovania práva a spravodlivosti je dostatok. Čo vás utvrdilo, aby ste do toho išli?
„Zhruba pred rokom a pol som videl premiéru dokumentu Zuzy Piussi Nemoc tretej moci. Tá zmes absurdnosti, bezcitnosti, servilnosti a arogancie, ktorú tam predvádzali protagonisti na jednej strane, a na druhej bezmocnosť ľudí, ktorí sa nemôžu dovolať spravodlivosti v spore s inštitúciou, čo ju má presadzovať a strážiť, mi pripadala dokonale dramatická. Navyše som to považoval za príznačné zavŕšenie pomyselnej trilógie tematizovaných inscenácií, ktoré som predtým so súborom robil - najskôr z prostredia panelákových bytov, potom z anonymnej firmy. A hneď som si aj uvedomoval, že bude veľmi náročné rozhodnúť sa, z ktorej strany sa do toho pustiť.“
Uvažovali ste aj o tom, že budete robiť politický humor?
„Hneď na začiatku som si zadefinoval, že nechcem, aby z toho vznikla komunálna satira, ale niečo, čo aspoň sčasti zachytí šialený fenomén. Najťažšie bolo vychádzať z konkrétnych reálií a našich vlastných skúseností tak, aby sa tie zároveň vo výsledku zovšeobecnili. Namiesto toho, aby predstavenie niečo pranierovalo, má skôr klásť otázky a poukázať na absurdnosť toho, čo sme v oblasti súdu a justície dopustili. Je to napokon vizitka nás všetkých. Tých, ktorým to vyhovuje, ale aj tých, ktorí na to doplácajú. Občanov, voličov, funkcionárov a podobne. No a v priebehu prípravy som si logicky spomenul na Kafkov román Proces, čím sa otvorila ďalšia otázka – či je to dnes s konfliktom jedinca a súdnej moci rovnaké ako kedysi.“
Spomínate Zuzanu Piussi, ktorá účinkuje aj v niektorých inscenáciách divadla SkRAT. Ako režisérka svojho filmu sa dostala do nepríjemností so súdnou mocou. Mohlo by spôsobiť problém, keby sa vo vašej inscenácii objavila?
„Momentálne sa naplno venuje filmu, takže sme túto otázku neriešili. Istý čas som však mal v koncepte postavu filmárky, ktorá natočí politicky nekorektný film o sudcoch a spustí tým isté udalosti. Postupne to prebili iné motívy. Navyše, Zuza medzitým čelila trestnému oznámeniu za scénu zo svojho filmu, a to už sa mi zdalo veľmi aktuálne.“
Čo ste sa dozvedeli o človeku, ktorý čelí absurdnosti systému spravodlivosti?
„Ak to mám zovšeobecniť, tak aj dnes je to väčšinou ako v Kafkovom Procese. Jozef K. má celkom slušné živobytie a o nič viac sa veľmi nestará. Až keď voči nemu zrazu vedú nezmyselný súdny proces, začne sa zaujímať o mnohých ďalších šikanovaných a absurdne perzekvovaných ľudí. Kým sa ho to vyslovene netýkalo, nič o tom nevedel a ani nechcel vedieť. Aj keď na obhajobu Jozefa K. treba povedať, že oproti dnešným ľuďom nemal k dispozícii televíziu ani internet. Práve takýto človek nás však najviac zaujímal. Občan, volič, číslo v spise, stránka na úrade.“
Aký teda je?
„Ten náš je ľahko manipulovateľný, často rezignujúci, neblahými skúsenosťami presvedčený o tom, že sa v ničom netreba veľmi vŕtať. A to práve systému vyhovuje. Navyše žije s pocitom, že keby sa aj do nejakého boja pustil, väčšina ľudí okolo neho sa zachová tak, ako sa teraz správa on. Odvráti zrak, prejde na druhú stranu chodníka, pokrčí plecami... No a potom je tu ešte viera v Boha, ktorá však nemá ani tak duchovný charakter, ako skôr podobu Niekoho, kto to nakoniec predsa len za nás vyrieši.“
Obraciate sa na Boha len ako na jednu z neprítomných postáv hry alebo ako na spolutvorcu?
„Neviem. Asi jedno aj druhé. Je tam scéna so sudcom, ktorý sa dozvie, že má už len dva mesiace života. Rozmýšľa o tom, či by náhodou nemal začať rozhodovať spravodlivo, aby mal k dispozícii poľahčujúce okolnosti, ak by sa predsa len ukázalo, že nejaký Boh existuje. To je vlastne celkom výstižná metafora toho, ako sa v kruto materiálnom svete kupčí so spravodlivosťou. A ako vnímajú vieru, Boha a morálku ľudia, pre ktorých je poslanie prostriedkom na získanie materiálnej a politickej moci.“
Rozohrávate bizarné až tragické príbehy z reálneho života – konflikty s exekútormi, naťahovačky za nezaplatené účty. Sú to aj vaše skúsenosti?
„Sú to väčšinou odkazy na prípady, ktoré sa naozaj stali, niektoré dokonca aj nám, alebo sa objavili v novinách a podobne. Mimochodom, tie s exekútormi by vydali na ďalšiu šialenú inscenáciu. Viaceré použité príbehy sú skombinované a niekedy dovedené ad absurdum.“
Aktuálne impulzy z reality na túto tému stále pribúdajú. Vnímali ste ich počas tvorby citlivejšie?
„No iste. Jednak sme sa báli obviňovania z toho, že zo zložitej spoločenskej a politickej situácie vytĺkame divadelný kapitál - ako radi hovoria politici. Zároveň sme boli frustrovaní, lebo akokoľvek sme na skúškach niektoré situácie dovádzali až na vrchol čiernohumorných absurdností, vždy to bol len slabý odvar toho, čo sa na druhý deň stalo v skutočnosti.“
Zrejme aj preto sa do hry dostali konkrétne odkazy. Čo o nich rozhodovalo?
„To, či o nich dokážeme uvažovať v nových súvislostiach, či nájdeme širší, najlepšie nečakaný rozmer. Hrávame so súborom aj v zahraničí, preto musíme myslieť aj na to, že za tretím humnom už nikto netuší, čo konkrétne odkazy znamenajú. V úvodnej scéne si sudcovia nasadzujú slúchadlá. U nás sa to môže považovať za odkaz na konkrétnu sudcovskú kauzu, ale postavy si zároveň slúchadlá nasadzujú vo chvíli, keď im neznáma žena rozpráva podobenstvo o zákone - ako citát z Kafkovho Procesu. Ostentatívne tým deklarujú, že ich to nezaujíma.“
Do akej miery ste chceli osloviť konkrétnych ľudí z prostredia súdnictva?
„Nemyslím, že by sa ich niečo tak väčšinovo spoločensky podradné a z hľadiska moci nepodstatné ako divadlo, mohlo dotknúť. Navyše sudcovia v našom predstavení majú cez oči čierne pásky. Pre istotu predsa len chceme predísť nejakej tej žalobe, keby sa napríklad niektorý herec v nelichotivej situácii nápadne podobal na niektorého sudcu, a ten sa potom rozhodol, že si cez nás zarobí na peknú dovolenku.“
Kedysi dávno sa študenti Filozofickej fakulty chystali súťažiť na Improlige v divadelnej improvizácii. Vyvesili predtým letáky s poznámkou, že možno príde aj Ivan Lexa. On naozaj prišiel, sadol si do hľadiska aj s advokátom Jánom Cuperom. Nestála by za to podobná konkrétna výzva aj vo vašom prípade?
„Naozaj nám nejde o to marketingovo šokovať. Tí, ktorí by teraz prišli na predstavenie a tešili sa, ako si budeme uťahovať zo skorumpovaných sudcov a takpovediac hlava-nehlava ťať do živého, by odišli sklamaní. Všetko nás to zaujíma ako niečo, čo stojí za to preskúmať a vydať o tom svedectvo. Ak to niekoho prinúti o tom uvažovať intenzívnejšie ako doteraz, alebo sa zobudí a po prvýkrát si uvedomí, že takýto problém tu je, tak to malo zmysel.“
Cez kafkovské podobenstvo sa vraciate k minulosti našich súdov - hlasom Milady Horákovej upozorňujete na vykonštruované procesy v 50. rokoch. Kam sme sa teda odvtedy posunuli?
„Súdna moc v 50. rokoch páchala justičné vraždy, potom ďalej slúžila politickej moci a aj keď už priamo nevraždila, často kryla rôzne iné politické zločiny a spolu s prokuratúrou sa starala o to, aby boli zamietané pod koberec. Keďže po nežnej revolúcii tí istí ľudia alebo ich žiaci začali s nadšením budovať demokratické súdnictvo bez toho, aby došlo k istému vyrovnaniu, nebodaj, potrestaniu, súdna moc akoby v podobnom móde pracovala dodnes. V tej scéne si sudca púšťa gramofón, spokojne popíja whisky a opája sa krásnou melódiou, z ktorej sa vynárajú úryvky z procesu s Miladou Horákovou. Je to preňho naozaj nádherná hudba, pripomienka na krásne časy. Zároveň je to analógia na scénu z hry Thomasa Bernharda Pred odchodom na odpočinok. V nej si vážený vysoký úradník tridsať rokov po vojne, vždy na výročie Himmlerových narodenín, za zastretými závesmi svojho bytu oblečie esesácku uniformu a slávnostne povečeria.“
