Zarapujte si s nami Kollárovu Slávy dceru, je na to ako stvorená

Slavme slavně slávu slávův slavných! Slávna básnická skladba Slávy dcera akoby predurčila osud Československa. Stále žije - aj mimo čítanky. Že je ako stvorená na rapovanie, zistila kapela Požoň Sentimentál v časoch, keď bola petržalská hiphopová scéna ešte len v plienkach.

K literárnym dielam našich národných buditeľov mávame ako školopovinní nevrúcny vzťah. Učiť sa ich verše a robiť schematické rozbory nie je žiadna zábava, skôr úmorné tápanie v literárnom, spoločenskom a politickom kontexte, ktorý zostáva často zahmlený, nevysvetlený a nepochopený.

Poznám jedného spisovateľa, prekladateľa a pedagóga, ktorý o básňach, rýmoch a viazanom verši rozpráva tak pútavo, že ho študenti dokážu počúvať celé hodiny. Na jeho seminároch si podľa starých básnických foriem poslucháči skladajú vlastné básne, vďaka čomu názorne pochopia systém veršovania. Podobný prístup by určite zniesla báseň Slávy dcera. Študenti sa ju dodnes v škole učia naspamäť.

Nemecký impulz

Slávna lyricko-epická skladba má takmer dvesto rokov. Jej autorom je Ján Kollár, slovenský básnik, kňaz a jazykovedec. V čase prvého vydania svojho diela bol kňazom v Pešti, kde strávil dokopy tridsať rokov svojho života. Veľký evanjelický kostol na Deákovom námestí, kde pôsobil, fungoval v tom čase ako dôležité centrum národného života pešťbudínskych Slovákov, medzi ktorých ešte vtedy patrili aj Sándor Petőfi či Lajos Kossuth.

V čase zrodu známej česko-slovenskej básne autor asi netušil, že raz vznikne štátny útvar teoreticky zodpovedajúci jeho predstavám o jazyku, v ktorom tvoril. Svoje dielo napísal biblickou češtinou, do ktorej vnášal slovenské výrazy. Aj touto cestou presadzoval myšlienku panslavizmu, slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskú jazykovú jednotu.

Ešte počas štúdií evanjelickej teológie na univerzite v Jene ho k tomu inšpirovala idea zjednotenia Nemecka, rozšírená medzi nemeckou mládežou. Páčila sa mu, ale vyčítal jej silný nacionalizmus. Ako poslucháč slávnych a veľmi navštevovaných prednášok istého profesora Ludena bol dokonca sám svedkom toho, ako sa niektoré historické údaje o Slovanoch skresľovali v prospech Nemecka.

Obdiv a zatratenie

So svojím jazykovým experimentom však Ján Kollár zostal postupne sám. Nikto sa ho neodvážil celkom odmietnuť ani prijať. Keď jeho Slávy dcera v roku 1824 prvý raz vyšla, český národný obrodenec a teoretik nového vývoja češtiny Josef Jungmann ju vysoko ocenil, no jedným dychom i zatratil.

"Takové dílo národní, tak velikodušné a velikolepé, jakým Vy jste svou Slávii obdařil, to mocně v duši dojímá, jsouc nevídané, ba neočekávané na čele literatury československé," napísal mu oslavne. Zároveň ho ubezpečil, že takým jazykom sa v Čechách nikdy písať nebude a "s nechutí se odvracujeme od tohoto způsobu."

Kollár zotrvával pri svojej češtine i v revolučných meruôsmych rokoch, pokladal ju totiž za záležitosť vzdelancov. Tak sa dostal aj do rozporu so štúrovcami, ktorí naopak považovali za potrebné obrátiť sa k ľudu v jeho rodnej reči. Kollár ich novú slovenčinu kodifikovanú v roku 1843 ostro kritizoval.

Zamastení Uhri

Rovnakú silu ako myšlienka slovanskej jednoty a vzájomnosti má v Slávy dcere láska k žene. Ján Kollár dlhé roky miloval Friederiku Wilhelmínu Schmidtovú, dcéru evanjelického farára, ktorú spoznal v roku 1817 v Nemecku. V básni svoju milú volá Mínou. Jej matka ich vzťahu nepriala a svoju dcéru za Uhra vydať nechcela: "Pani matka Mínina mala o uhorskej krajine najstrašlivejšie predstavy... Ona tam nepoznala a nevidela nič okrem pustatín a volov... Uhorský ľud si predstavovala ako surový a divý, lebo vraj počula od očitých svedkov, že namiesto šiat nosia zamastené kožušiny, mastia si vlasy sadlom, jedávajú slaninu, bývajú v podzemných dierach a pelechoch, často zbojníčia," píše Kollár vo svojich Pamätiach. Trvalo celých osemnásť rokov, kým si svoju vyvolenú mohol vziať za ženu.

Péče zujte

"Kollár je básnik veľkej metafory," hovorí prekladateľ a básnik Ľubomír Feldek. Prvé 150-sonetové vydanie Slávy dcery preložil v roku 1979 v edícii Klub milovníkov poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde vtedy pôsobil. Tvrdí, že ak ste originál nečítali, netreba sa trápiť. Sám ho prelúskal až vtedy, keď ho prekladal. S veľkými dielami klasikov to tak chodí. Prečo?

Na Slovensku to má podľa neho dve príčiny: jazykový vývoj tu prebiehal vo veľkých zlomoch. Časť našej literatúry je staroslovienska, časť latinská, časť česká, časť bernolákovská a o jazykovej kontinuite sa dá hovoriť až od čias štúrovcov. Okrem toho, Kollárova čeština, podobne ako Hollého, je ťažká a na mnohých miestach nezrozumiteľná.

"Keď zvolá Kollár ´stojí ešte Tokaj, péče zujte´, nikto tomu nerozumie. A pritom to nie je nič iné, ako sa spieva v jednej populárnej piesni – zahoď starosti," udáva príklad.

Druhou príčinou je podľa Feldeka nedostatočné sebavedomie národa, ktorý nevie byť hrdý na vlastnú kultúru. Stačí, keď porovná Erbenovu Kyticu alebo Bürgerovu Lenoru, ktoré prekladal, s Bottovou Smrťou Jánošíkovou. Dielo nášho básnika z nich vraj vychádza ako jednoznačne najlepšie.

Slávi a hip-hop

Pôvodne 150-sonetovú skladbu pár rokov po jej vydaní Ján Kollár výrazne rozšíril. K 615 sonetom pridal v roku 1845 ešte ďalších sedem a po jeho smrti vyšla až so 645 sonetmi. Sú usporiadané do piatich spevov pomenovaných podľa riek - Sála, Labe-Rén-Vltava, Dunaj, Léthé a Acheron. Úvod tvorí Predspev, napísaný časomierou v žalospevnom dvojverši - takzvanom elegickom distichu, v ktorom sa striedajú päť- a šesťstopové verše (hexameter a pentameter).

Slávy dcera zostáva nielen dôkazom pragmatického uvažovania, ale aj túžby a invencie talentovaného básnika. Nájdeme v nej silnú inšpiráciu Dantem i Petrarcom. Bola preložená do viacerých jazykov, napríklad do angličtiny, nemčiny a poľštiny. Fajnšmekri na ňu nezabúdajú ani dnes. O jej prednes stoja najváženejší recitátori, a svojím zvláštnym rytmom sa ponúka aj na hudobné spracovanie. Do pesničky ju spracovali českí bratia Ebenovci a svoju alternatívnu podobu u nás získala vďaka bratislavskému zoskupeniu Požoň Sentimentál, ktoré ju v spolupráci s členmi voľakedajšieho divadla Stoka vtipne zhudobnilo.

Spomenúť si na ňu možete každý večer aj pri pohľade na oblohu: s číslom 20991 tam niekde v diaľke svieti planétka Ján Kollár.