Recept na kinohit je vcelku jednoduchý. Stačí zaplatiť najväčšiu hollywoodsku hviezdu a úspech je zaručený. Mnohí filmári však chcú, aby ich dielo bolo presvedčivé a autentické, preto hľadajú medzi neznámymi ľuďmi. A s nehercami v poslednom čase vyhrávajú hlavné ceny na festivaloch.
Paul Brannigan nevidel svojich rodičov inak ako nadrogovaných, napätých a nespokojných. Príliš nenarástol a pri dospievaní pochopil, že v Glasgowe sa mu nízky vzrast podarí vykompenzovať len agresívnym správaním. Keď mal šestnásť, odsúdili ho na štyri roky za ozbrojený prepad, keď vyšiel na slobodu, bol nezamestnaný, frustrovaný, bez motivácie a uvažoval o samovražde. Pozitívne myslieť ho donútilo až narodenie syna, pretože preňho chcel byť vzorom, nie zdrojom nenávisti, tak, ako on kedysi nenávidel svojich rodičov.
V takom stave ho stretol anglický režisér Ken Loach a veľmi chcel, aby hral v jeho komédii Anjelský podiel. Scenár bol o mladých kriminálnikoch, ktorým život zachránila náhoda, šťastie, jeden dobrý človek a whisky. Loach vedel, že lepšieho herca do hlavnej úlohy nenájde, pretože Paul Brannigan by ju mohol zahrať aj so zatvorenými očami.
Budete tu a budete piecť buchty!
Filmári hovoria, že neexistuje vzorec na to, ako vytvoriť dobrý film a mať z neho v kine hit. Producenti si myslia, že dokážu aspoň to druhé, ak dokážu zaplatiť veľkú hereckú hviezdu, ktorá priláka divákov. Veľa režisérov však túži po tom, aby ich filmy boli najmä originálne a presvedčivé a často sa im do koncepcie hodia ľudia, ktorých ešte v kine nikto nikdy nevidel a s herectvom nemajú žiadne skúsenosti. Neplatí to len pre tradične experimentátorskú Európu, ale aj pre americkú kinematografiu, dokonca aj pre Hollywood. S amatérmi nakrúca každý druhý film napríklad oscarový režisér Steven Soderbergh alebo dvojnásobný víťaz z Cannes Gus Van Sant. A aj tohtoročného Oscara za réžiu získal Ang Lee, ktorý do dobrodružného veľkofilmu Pí a jeho život obsadil neznámeho indického chlapca.
Divákov v Československu s takouto stratégiou dobre oboznámil Miloš Forman. Nepopieral, že ho k tomu najprv donútil nízky rozpočet a nutnosť šetriť, lenže pri nehercoch zostal aj v Amerike, keď už spolupracoval s bohatšími producentmi. „Miloš, tohto chlapa musíš vidieť,“ kričal naňho Ivan Passer, keď natrafil na jedného zaujímavého kapelmajstra. „To nie je človek, ale sopka človečenstva!“
Išlo o Jana Vostrčila. Forman ho najprv obsadil do filmu Kdyby ty muziky nebyly, vzápätí mu dal úlohu aj v Čiernom Petrovi, kde hrá otca hlavného hrdinu. Chýbala už len mama - našla sa v Božene Matouškovej, ktorá filmárom prenajala byt. „Čo by som ako mala robiť?“ pýtala sa. „Budete tu a budete piecť buchty!“ „Tak dobre, to zvládnem,“ súhlasila nakoniec a netušila, že rafinovaný Forman jej pripraví ešte ďalšie scény aj s dialógmi. A netušila ani to, že to všetko zvládne.
Film Cézar musí zomrieť, ktorý odohrali väzni odsúdení za vraždy na doživotie, získal vlani hlavnú cenu na Berlinale. FOTO: outnow.ch
Temné vášne nehrajú
Ken Loach hovorí, že neskúseného herca treba len zavolať na šálku čaju a rozprávať sa s ním. Keď chystal Anjelský podiel, videl, že Paul Brannigan má emóciami nabitý pohľad, bol bystrý, inteligentný a na rozdiel od mnohých iných mladých hercov bol presvedčivý, pretože z neho vyžarovala úprimnosť, a tak sa v jeho osobnosti dalo ľahko čítať. Obsadiť do filmu človeka s kriminálnou minulosťou bol možno risk, ale keď sa film prvýkrát premietal na festivale v Cannes, zdalo sa to ako tá najsamozrejmejšia voľba a Loach dostal Cenu poroty.
V poslednom čase bolo viac takých prípadov, že na najväčších festivaloch vyhrávali filmy bez hereckých hviezd. Vlani dostal hlavnú cenu na Berlinale taliansky film Cézar musí zomrieť, celú shakespearovskú drámu v ňom odohrali väzni, mnohí odsúdení na doživotie za niekoľkonásobné vraždy a trochu už herecky vytrénovaní z divadelného krúžku, ktorý vo väzení majú. Pre režisérov, bratov Tavianiovcov bolo dôležité nakrútiť drámu s úvahou o slobode v beznádejne uzavretom priestore, neskôr prišli aj na ďalšiu výhodu - väzňom nemuseli vysvetľovať, ako v sebe nájsť či objaviť také temné emócie, ktoré nútia človeka zabíjať.
Druhú hlavnú cenu vtedy dostal maďarský film Je to iba vietor, spolu s Anjelským podielom sa dostal pred pár týždňami aj do našich kín. Režisér Bence Fliegauf strhujúco rozpráva o udalostiach z rokov 2008 a 2009, keď ktosi sériovo vyvražďoval rómske rodiny. Prenajal si staré auto a dva roky chodil po maďarskom vidieku, žil s Rómami a hľadal medzi nimi hercov. Prácu mu komplikovalo to, že Rómovia nemajú zvyk podpisovať zmluvy, neprišli na skúšku, keď to sľúbili, alebo sa už nevrátili, keď na nej uspeli. Pôvodne si myslel, že to skúsi s profesionálnymi rómskymi hercami, ale v požadovanom veku ich bolo málo a nakoniec ani neboli takí dobrí ako amatéri, ktorí mali zmysel pre rytmus (to je pre Fliegaufa základ dobrého herectva) a vedeli si zapamätať text. „Pred kamerou som ich najprv dlho nechal iba skúšať. A potom, keď sa s ňou zžili a uvoľnili sa, už si ani nevšimli, že nakrúcame,“ hovoril v Berlíne o pracovnej metóde.
Z luxusu do ničoty
Pred cestou do Berlína Fliegauf pochyboval, či je dobrý nápad prísť aj s hercami. Zažiť nablýskaný festival by pre nich mohla byť extrémna skúsenosť, ktorú nijako nemôžu včleniť do svojich životov. „Ja sa z festivalového luxusu vraciam do svojho kresla, ktoré mám rád, ale všetci predsa vieme, kam sa vracajú oni,“ povedal pre maďarský spravodajský web Origo. Nakoniec ho producentka filmu presvedčila, že ich nemôžu pripraviť o takú skúsenosť.
Jednu z hlavných úloh vo filme Je to iba vietor hrala Katalin Toldi a Fliegaufove obavy potvrdila. Možno sa raz stane zázrak a znovu ju zas obsadí nejaký režisér, no zatiaľ je nezamestnaná. „Doteraz som hotely poznala tak, že som ich upratovala, v Berlíne som si do takej postele mohla sama ľahnúť,“ hovorila. „Neviem, čo bude ďalej, už počas nakrúcania som odpočítavala dni. Už len tri dni a budem sa musieť vrátiť domov. Už len dva, bože, už len jeden. Doma ma čaká veľké nič.“
Dodnes sa v televíziách hráva Formanov slávny oscarový film Prelet nad kukučím hniezdom. Popri Jackovi Nicholsonovi tam hrá Will Sampson, ktorého na úlohu v tomto filme predurčilo len to, že bol možno najväčší Indián, aký sa kedy narodil. Kto dnes vie, že už nežije? Keď mu Forman potvrdil, že jeho úloha je druhá najväčšia, rozhodol sa odsťahovať do Hollywoodu. Forman ho odhováral, tvrdil mu, že Los Angeles je drsné mesto, ak v ňom človek žije bez práce. Sampson si však nedal povedať. Ešte dostal pár epizódnych úloh, potom sa už z neho stal nezamestnaný alkoholik a čoskoro zomrel.
Nakrúcali pod dohľadom polície
Väzni z talianskych filmov si nemohli užiť úspech svojho filmu na verejnosti, súdne rozhodnutia im to neumožnili. Bol to prípad hercov z drámy Cézar musí zomrieť aj z filmu Reality, ktorý vlani v Cannes získal Grand Prix. V ňom hrá hlavnú úlohu Aniello Arena, odsúdený na doživotie za nájomné mafiánske vraždy. Režisér Matteo Garrone ho chcel obsadiť už aj do filmu Gomorra (nakrúteného podľa slávnej knihy Roberta Saviana o neapolskej mafii), ale sudcovia mu to vtedy nepovolili. Reality, film o mužovi, ktorý túži po televíznej sláve, nakrútil pod neustálym policajným dohľadom. Na premiéru do Cannes však už Arenu nepustili ani s policajtmi, lebo nemôže opustiť územie Talianska.
Režisér Garrone však hovorí, že ho netreba ľutovať. Hranie vo väzenskom divadelnom krúžku mu vraj zmenilo život a dnes je z neho iný človek.
Najšťastnejší filmový koniec asi dosiahol Paul Brannigan. Keď prijímal úlohu v komédii Anjelský podiel, vravel si, že dostane aspoň pár sto libier a bude mať z čoho nakúpiť vianočné darčeky. Dnes už vie, že darček dostal on, Ken Loach mu daroval budúcnosť. Po vynikajúcom výkone v tejto komédii okamžite dostal nové filmové ponuky. A keby sa aj raz jeho nová kariéra skončila, vie, čo by mohol robiť. V problematickej štvrti Glasgowa by chcel tínedžerov trénovať futbal a učiť ich pri tom, že prepadať beznádeji nie je správna cesta, ako prežiť svoj život.
Na konkurz prišiel len odprevadiť brata
Oscarový režisér Ang Lee vedel, že má pred sebou ťažkú úlohu. Išiel sfilmovať knihu Pí a jeho život, a teda rozprávať o duchovnej ceste a spirituálnej premene mladého chlapca, ktorý prežije stroskotanie veľkej lode a potom sa takmer úplne sám, len s nebezpečným tigrom, dlho plaví na malom člne. Málokto veril, že sa z takého príbehu dá bez viditeľnej akcie nakrútiť dobrodružný film, ešte aj v 3D. On tomu veril a dokonca riskol, že hlavnú postavu zvládne zahrať chlapec bez akýchkoľvek hereckých skúseností.
Dvadsaťročný Ind Suraj Shrama vyhral konkurz spomedzi tritisíc konkurentov. Ani nevedel ako, na konkurz prišiel len odprevadiť svojho brata. Nechápal, prečo si ho vybrali, ale prejavená dôvera mu vraj dodala nepredstaviteľnú odvahu. Meditoval, cvičil jogu, s režisérom sa rozprával o náboženstve a viere, učil sa plávať, veslovať, bojovať s neviditeľným tigrom, ktorého dorobili až digitálne.
„Ang mi vlastne nikdy priamo nepovedal, čo mám robiť, ale porozumel som mu aj bez toho, aby mi niečo povedal. Stačilo sa len na neho napojiť. Presne vedel, čo chce a dostal to zo mňa. Pri ňom som nemusel hrať, všetko sa dialo samo,“ cituje Suraja agentúra Reuters.
Ang Lee už má Oscara za Skrotenú horu, vtedy však nakrúcal s hereckými hviezdami Heathom Ledgerom a Jakom Gyllenhaalom. Surajovi Sharmovi musel vysvetliť základy. „Naučil ma techniku, ako hľadať vo svojej minulosti podobné emócie, ako bolo treba zahrať. Na pľac som potom mohol prísť bez toho, že by som čokoľvek cítil, on mi už len vysvetlil obsah scény a zadíval sa mi do očí. Nakoniec som z pľacu odchádzal zaplavený emóciami.“
K prirodzenému výkonu mu zrejme pomohlo aj to, že nikdy nevidel, ako funguje nakrúcanie. „Viac ako hranie som si uvedomoval tú zázračnú chvíľu, že sa predo mnou spájajú sily a sny niekoľkých ľudí, aby nakoniec mohol vzniknúť film, ktorý dojme milióny ľudí.“
Film Pí a jeho život videlo vyše 600 miliónov ľudí vo svete a u nás. Bez toho, že by v hlavnej úlohe hrala veľká filmová hviezda.
Kristína Kúdelová
Masérka hrá masérku
Už Lasica so Satinským v jednom zo svojich slávnych dialógov tvrdili, že rýchlik 333 najlepšie zahrá rýchlik 333. Filmové trendy dnes ukazujú, že mali pravdu. Mnohé súčasné filmy sú založené na takej miere autenticity, ktorú by obsadenie hercami mohlo narušiť. Zobrať si nehercov z ulice však nie je také ľahké.
Kasting na nehercov pre oceňovaný film Môj pes Killer trval skoro dva roky, režisérka Mira Fornay s nimi robila workshopy v lokalite nakrúcania. Nehľadala ľudí schopných zahrať shakespearovské postavy, ale tváre, z ktorých sa dajú prečítať osudy. Jedného zo skupiny boxerov, ktorí vo filme nakoniec účinkovali, režisérka poznala osobne. Je to jej sused z vinohradu, ten jej pomohol vyhľadať ďalších. Dlho nemala predstaviteľku matky rómskeho chlapca. Keďže v príbehu pracuje ako masérka, začali obiehať reálne masážne salóny v Hodoníne. Takto našli Irenu Bendovú, bývalú účtovníčku, ktorá sa rekvalifikovala pre vlastný zdravotný problém. „Keď som poslala video s ňou do pražskej kastingovej agentúry, s ktorou som pôvodne konzultovala obsadenie, odkázali mi, že nemôže hrať ani v reklame na jogurt. No my sme nerobili reklamu na jogurt a pre náš film bola presná. Veľmi dobre sa s ňou pracovalo, je prirodzený talent,“ vyjadrila sa o nej Fornay v rozhovore pre SME. Práca s nehercami však musí byť iná ako s hercami, všetko je založené na fixovanej improvizácii. „Keď si Irenka raz prečítala scenár dopredu, celkom ju to vyhodilo z konceptu a zabudla hrať,“ spomína Fornay.
Zuzana Uličianska
