JÁN ŠTRASSER pokračuje v cykle svojich knižných rozhovorov. Tentoraz vyspovedal džezmena Petra Lipu.
Nie ste ešte z toľkých kníh rozhovorov unavený? Otázka vyplýva aj z toho, že mnohí z vašich respondentov sú z jednej generácie.
„Bývam unavený skôr vtedy, keď nemám čo robiť. Ľudí na rozhovory si volím sám a viem, alebo aspoň tuším, že to bude príjemne strávený polrok – asi toľko pracujeme na jednej knihe. A že sú moji respondenti (fuj, aké škaredé slovo!) z jednej generácie? No iste, sú plus mínus z mojej generácie, inak povedané, sú starí (no dobre – starší). Takí starí, že už majú nažité na knižný rozhovor.“
Väčšina kníh vyšla vo Forze, ale niektoré nie. Prečo?
„Pre Forzu robím najmä rozhovory s ľuďmi z divadelného respektíve muzikantského prostredia, preto sa tam ’nevošla’ kniha s Tomášom Janovicom. A rozhovory s hercom Stanom Dančiakom síce vyšli tiež inde, lebo v tom roku som vo Forze už mal rozpracovaný ďalší titul. Tohto roku vyjdú rozhovory s básnikom Jánom Buzássym v Literárnom informačnom centre a vo Forze chystám knihu s Kamilou Magálovou.“
V čom sa Lipa odlišoval od predchádzajúcich, prepytujem, respondentov?
„V tom, že to bol Lipa. Každý jeden človek na druhej strane môjho mikrofónu je iný, každý jeden je individualita, osobnosť, na tom mi dosť záleží.“
Ako to býva s autorizáciou? Kto toho menil najviac a kto najmenej?
„Autorizácia je tá fáza tvorby knihy rozhovorov, pri ktorej som vždy dosť napätý. No môžem zodpovedne vyhlásiť, že tých zásahov či zmien nikdy nebolo veľa, možno pol, maximálne jedno percento textu. A vždy to bolo na základe vzájomnej dohody. Mám svoju vnútornú hranicu na zmeny a zásahy, a keby mala byť zo strany respondenta prekročená, asi by som tú knihu nevydal. To sa však zatiaľ nikdy nestalo a verím, že ani nestane.“
V čom spočíva príprava?
„Stručne: v poznaní života a práce ľudí, s ktorými sa rozprávam. Zvyknem hovorievať, že robím knihy s ľuďmi, ktorých dobre poznám, ale nie až tak dobre, aby som sa ich nemal na čo opýtať. Samozrejme, prv ako si sadneme k prvému rozhovoru, študujem si z otvorených zdrojov všetko, čo sa o nich dá dozvedieť.“
Ste tvrdší na ľudí, ktorých poznáte menej?
„Takto vec nestojí. Opäť poviem, čo zvyknem hovorievať každému vo chvíli, keď nadviažeme prvý kontakt a zhovárame sa o projekte: Nie som tvojím/vašim vyšetrovateľom, nerobím knihu proti tebe/vám, ale pozor: nestaviam sokel pod tvoj/váš pomník.“
Ani rozhovor s Kamilom Peterajom nebol pomník či investigatíva, ale pri niektorých témach to zaiskrilo. Bol ťažší ako ostatní?
„Áno, bol to jeden z tých ťažších rozhovorov, možno preto, že sa dlho poznáme a sme vlastne z jednej umeleckej brandže. Bola to pre mňa výhoda i nevýhoda. No práca na tej knihe bola príjemná a konštruktívna, Peteraj nemal v úmysle meniť svoje osobné dejiny, ako sa to dnes dosť často deje najmä v memoárovej literatúre. Ja mám z tej knihy celkom dobrý pocit.“
Sú ľudia, ktorí knihu rozhovorov odmietli? Aké mali dôvody?
„Odmietol jeden herec a konkrétny dôvod neuviedol. Plne som to rešpektoval. A jeden rozhovor som po štyroch stretnutiach vzdal ja, zrejme som nevedel svojho partnera otázkami správne motivovať.“
