Bol nadaný atlét aj basketbalista a uvažoval o povolaní športového pedagóga, lákala ho i medicína. Napokon zvíťazila hudba. Nenásilne ho k nej priviedol otec – komponista, učiteľ, organista a muzikológ, absolvent Majstrovskej školy pražského konzervatória.
Miroslav Fischer (6. 12. 1932 – 23. 4. 2013) sa narodil 6. decembra 1932 v Seredi. V roku 1950 sa na bratislavskej VŠMU otvoril odbor operná réžia. Osemnásťročný Miroslav sa stal jedným z troch poslucháčov. O päť rokov neskôr vyšiel zo školy ako jediný – a teda prvý – absolvent tejto profesie na Slovensku.
Začal Traviatou
Umelecký životopis Miroslava Fischera sa začal písať roku 1954 v Opere Slovenského národného divadla, kam nastúpil do pozície asistenta skúseného Miloša Wasserbauera. Prvou Fischerovou samostatnou réžiou bola Verdiho Traviata (1955), koncipovaná ešte v duchu doznievajúceho popisného realizmu.
No už v nasledujúcich sezónach sa jeho tvorivý svetonázor ubral vlastným smerom. Vzhľadom na široké časové rozpätie (absolventský Soročinský jarmok a posledný košický Nápoj lásky delí viac než pol storočia) sa režisérov rukopis prirodzene vyvíjal.
Po celý život však ostal verný realizmu v zmysle východiskového estetického princípu. Vo svojich najlepších inscenáciách sa prejavil ako majster dramatickej expresivity, hľadač plného divadelného tvaru.
Prvým vrcholom Fischerovej tvorby bola poeticky imaginatívna inscenácia premiérového slovenského Pelléasa a Mélisandy (1958).
V nasledujúcich rokoch sa spomedzi takmer poldruha stovky inscenácií, vytvorených na všetkých slovenských operných scénach, ale tiež v Bruseli, Ankare či Bilbau, do zlatého fondu slovenskej opery zapísali najmä kafkovsky dusivý Menottiho Konzul (1966), hlbokým humanizmom presiaknuté Grécke pašie Bohuslava Martinů (1969), strhujúco expresívne inscenácie Straussovej Salome (1976) a Elektry (1980), Šostakovičova Katarína Izmajlovová (1984) či Bergov Wozzeck so silným sociálnym akcentom (1986).
Hercom často a rád predhrával. FOTO - OPERASLOVAKIA.SK
Ťažisko Fischerovej práce spočívalo vo vernom aranžovaní spievaného príbehu – aj preto v kontexte vyvíjajúcej sa javiskovej praxe pôsobia jeho neskoré inscenácie priveľmi konzervatívne.
„Najhoršie je, keď sa chce režisér priveľmi ukázať, presadiť – na úkor diela, na úkor skladateľa. Dielu treba slúžiť, nie však posluhovať.“
Najsilnejšou stránkou režiséra bazírujúceho na detailnosti javiskovej koncepcie bola podrobná práca s interpretmi.
Sám bol fyzicky i herecky zdatný, vďaka čomu nemal problém spevákom pri skúškovom procese predhrávať či v najkritickejšej chvíli za nich dokonca zaskočiť. Tak ako na premiére Šebalinovho Skrotenia zlej ženy (1959), keď na javisku pohybovo suploval chorého speváka.
Boitov Mefistofeles v SND, 1996. FOTO - ARCHÍV SND
Hercom ukazoval, ako majú hrať
Na hereckom formovaní slovenských spevákov sa Miroslav Fischer podieľal nielen od režisérskeho pultu v profesionálnych divadlách, ale tiež ako zakladateľ a dlhoročný pedagóg operného štúdia na VŠMU, neskôr na bratislavskom konzervatóriu.
„Od hercov som vyžadoval iba to, čo dokážu urobiť. Ak som mal predstavu, aby zahrali niečo pohybovo odvážnejšie a oni sa báli, tak som im to ako bývalý atlét predviedol. Vysvetlil som im techniku, ako sa to dá zvládnuť a oni sa to postupne naučili. Práve preto, že som vnímal veci z pohľadu režiséra, diváka, speváka, hudobníka aj športovca, snažil som sa vycítiť, čo ktorý spevák potrebuje na dosiahnutie dobrého výsledku,“ povedal v rozhovore pri príležitosti osemdesiatych narodenín.
Miroslav Fischer bol režisérsky mimoriadne činný i v deväťdesiatych rokoch minulého a prvom desaťročí nového storočia. Popritom sa aktivizoval aj organizačne – ako šéf Komornej opery (1990 – 1996) a generálny riaditeľ SND (1996 – 1998). Zomrel po dlhšej chorobe v utorok 23. apríla v Bratislave.
Autor: autorka je hudobná publicistka
