Keď ma pred pár dňami z denníka SME požiadali, aby som sa podelil o svoju osobnú skúsenosť s Dušanom Hanákom, mal som zrazu pocit, že to nie je náhoda.
V poslednom čase som si viackrát spomenul na Dušana Hanáka. Mal by som mu zavolať, stretnúť sa, ísť na kávu a porozprávať mu o nových projektoch, zistiť, ako sa má.
Už je to pomaly rok, čo odišiel zo školy a mne tam akosi chýba.
Zodpovednosť za človeka
Na prijímacie pohovory na dokumentárnu tvorbu som priniesol krátky film o hrobárovi, ktorý veril komunizmu a kopal si hrob. Kamera ho snímala z nadhľadu, ako stojí vo vlastnom hrobe a rozpráva o svojom presvedčení. Pri tomto zábere sa ma jeden člen komisie opýtal: „Prečo ten pohľad zhora? Znamená to, že sa nad tohto človeka povyšujete?“ To bolo moje prvé stretnutie s Dušanom Hanákom.
Na VŠMU som prišiel s určitými skúsenosťami s prácou v televízii, ale až po stretnutí s Hanákom som zistil, že dokumentárny film má oveľa hlbší zmysel, ako len zaujať atraktívnou témou. Ako režisér musím niesť zodpovednosť za človeka, ktorého snímam a zároveň vedieť prostredníctvom neho vypovedať o celej spoločnosti.
Dôležité bolo, že ma Hanák zasiahol aj ľudsky. V jeho postojoch, názoroch, v riešení každodenných situácií a problémov som zrazu zistil, že filmárovi nestačí len talent, ale potrebuje aj určitú morálnu a etickú výbavu, aby jeho tvorba mala zmysel.
Keď som pre televíziu režíroval časť dokumentárneho cyklu Gen.sk o Dušanovi Hanákovi, zažíval som podobné pocity, ako teraz pri písaní. Ako obsiahnuť jeho prácu?
Tak ako u každého tvorcu ani jeho osobný život sa nedá od nej oddeliť. V každej dobe bol sám sebou. Doba a ľudia okolo neho sa menia, ale on zostáva verný svojim ideálom pravdy. Je jedno, aký režim nás obklopuje, Hanák je ustavičným bojovníkom za slobodu človeka, jeho slobodné prejavy. Uniformovanosť pokladá za spoločenské nebezpečenstvo.
Myslím, že verí tomu, že obyčajní ľudia sú duchovné bohatstvo. V človeku vidí detaily a z toho vzniká celok. Tak je to aj s jeho filmami. Presné detaily vytvárajú dokonalý celok, v ktorom je skrytá vnútorná téma. Téma človeka.
Myslím, že verí v to, že tvorca-umelec má myslieť niekedy aj proti duchu svojej doby, proti pragmatizmu. Tak môže byť nadčasový. Čo filmy Dušana Hanáka jednoznačne sú. Vďaka nemu som začal veriť v emocionálnu pamäť. To sa týka zážitkov s ním ako s človekom, ale aj s jeho filmami na plátne.
Dôslednosť v detailoch
Pár rokov po škole nás oboch pozvali na premietanie filmov do Štrasburgu. Na ceste do hotela sme prechádzali okolo bronzovej sochy. Bola to figurína pána, pripomínajúca Chaplina, s cylindrom a hlavou naklonenou doľava. Každé ráno sa pri nej na okamih zastavil. Po štyroch dňoch ma poprosil, aby som sa postavil vedľa nej. Hlavu som mal nakloniť jemne doprava a presne tak ma odfotil.
Stále to mám pred očami, vryté do pamäti. Vždy, keď riešim ďalší film, spomeniem si, aké je dôležité byť uvážlivý, dôsledný v detailoch a najmä vnímavý k prostrediu. Pripomína mi to, že každá myšlienka, každý koncept potrebuje určitý čas na vyzretie a iba spojením precíznosti a schopnosti nazerať na svet vlastnou optikou môže vzniknúť autorsky silný film.
Včera som sa stretol s dvoma utečencami z Tibetu. Keď som sa opýtal, či budú vystupovať v mojom filme, odpovedali, že sa musia spojiť s duchovným učiteľom v Tibete, aby si potvrdili, či to nenaruší ich karmu. Ja sa svojho učiteľa nemusím zakaždým pýtať, mám tú pozitívnu karmu od neho hlboko v sebe a čerpám z nej doteraz. Je to určitý silný nemenný bod, o ktorý sa môžem vždy oprieť.
(Autor je režisér.)
Dušan Hanák - vizitka
27. 4. 1938 – narodil sa v Bratislave
1965 – vyštudoval FAMU v Prahe, podobne ako Juraj Jakubisko a Elom Havetta. Ešte na škole nakrútil podľa vlastného scenára prvý film Šesť otázok pre Jana Wericha
1969 – debutový celovečerný hraný film 322, ktorý bol adaptáciou prózy Jána Johanidesa Potápača priťahujú pramene mora. Táto psychologická dráma získala Grand Prix festivalu v Mannheime a je zapísaná v zozname kinematografického dedičstva UNESCO
1972 – dokument Obrazy starého sveta o starých ľuďoch na okraji spoločnosti skončil v trezore
1976 – poetická komédia Ružové sny
1980 - ďalší zakázaný film Ja milujem, ty miluješ uviedli po ôsmich rokoch na festivale v Berlíne, kde získal Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu
1985 - Tichá radosť, Grand Prix na festivale v San Reme a Cena československej filmovej kritiky
1990 - komorný film Súkromné životy, cena festivalu v Štrasburgu
1995 – dokument Papierové hlavy, svedectvo o komunistickom režime, ktoré získalo cenu Golden Spire na festivale v San Franciscu
1997 – stal sa profesorom na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.
1999 – vyšla mu kniha záznamov a fotografií s názvom Slepec a nahá slečna
2011 – nový dekan VŠMU mu nepredĺžil zmluvu, čo vyvolalo protesty študentov aj mnohých osobností
2012 – vyšli kolekcie DVD s jeho filmami, na Slovensku a vo Francúzsku
Autor: Jaro Vojtek
