Posledných sto rokov Slovenska na fotkách

V SNG vystavujú unikátne fotografie Viliama Malíka. Do daru dostal nielen talent, ale aj dlhý život. V lete roku 2007 vznikol pre prílohu SME S-magazín jeden z jeho posledných rozhovorov.

Viliam Malík (1912-2012) sa narodil a vyrástol v Bratislave, v rokoch 1928 až 1932 študoval obchodnú akadémiu, kde sa prvý raz dostal k fotografovaniu. Dve desiatky rokov pracoval v oblasti sociálneho poistenia. Podstatnú časť svojho života venoval fo(Zdroj: TÁŇA HOJČOVÁ)

Dievčatá v krojoch híkali, keď im Viliam Malík s kolegom ukazovali nový Rolleiflex. Bol jedným z prvých, ktorí dokumentovali život na Slovensku a jedným z posledných výnimočných. Jeho fotografie teraz vystavuje Slovenská národná galéria.

Bolo to hlboko v minulom storočí, keď Viliam Malík po prvý raz chytil do ruky fotoaparát.

Ako študent-fotoamatér vhupol kedysi do diania v bratislavskom fotoklube YMCA, ktorý bol u nás v tom čase najdôležitejším centrom neprofesionálnej fotografie.

Netrvalo dlho, a jeho nadšenie zúročila žurnalistika. Ako spolupracovník Českej tlačovej kancelárie nafotil tisíce záberov, ktoré dokumentovali život na Slovensku, predovšetkým v Bratislave a jej okolí. Po skončení vojny mu fotografia zostala ako veľké hobby.

apolkahori.jpg

Bombardovanie Apollky, 1944

firsnal.jpg

Zhromaždenie na Firšnáli (dnešné Námestie slobody), Bratislava, 1938

obdombohuslavboruk.jpg

Otvorenie obchodného domu Bohuslav Brouk v Bratislave, 1936

Jeho bohatý, tematicky široký a cenný archív sa pre dnešnú verejnosť začal otvárať až po roku 1989, keď sa odborníci pustili do zapĺňania dier histórie slovenskej fotografie. Začali pátrať po tom, čo sa tvrdilo, že nemáme – po fotografickej moderne.

Viliam Malík v tejto súvislosti zarezonoval predovšetkým ako výnimočný fotoreportér. Jeho fotky aktuálne zasiahol prúd svetovej modernej fotografie.

„Keď sme siahli do dejín a natrafili na jeho dielo, ukázalo sa, že naša moderná fotografia je oveľa bohatšia, než sa dovtedy hovorilo. Viliam Malík bol pri všetkom dôležitom, čím naša spoločnosť v tridsiatych až päťdesiatych rokoch minulého storočia žila,“ hovorí profesor Václav Macek.

Spolu s fotografom a pedagógom Jozefom Sedlákom, ktorý zmapoval dianie vo vtedajšej YMCA, začali jeho fotky vystavovať v galériách a v rámci Mesiaca fotografie sprostredkúvať ich širokej verejnosti. Mohli pri tom spolupracovať priamo s ešte žijúcim autorom.

Mal vtedy už osemdesiat rokov, ale stále bol vitálny a činorodý. Svoj archív napokon sporadicky obohacoval o nové snímky takmer do svojej stovky.

repatrianti.jpg

Zo súboru Repatrianti, Bratislava, 1945

snmpobomardovani.jpg

Centrum mesta a prístav po bombardovaní spojeneckým letectvom 1944

detiprimori.jpg

Deti pri Čiernom mori, okolo 1960

Dnes majú jeho staré fotky nielen dokumentárnu a historickú, ale aj výtvarnú hodnotu. Súčasťou jeho diela sú celé série záberov, ktoré zachytávajú monštruóznosť okolitého sveta - vojnové objekty, bunkre, zátarasy, búranie mosta či stavbu pamätníka, alebo majú silný sociálny rozmer.

„Z dnešného uhla pohľadu sú to priam konceptuálne projekty,“ hovorí Macek. Práve na túto rovinu upozorňuje kurátor Aurel Hrabušický v rámci veľkej výstavy venovanej Viliamovi Malíkovi, ktorá práve prebieha v Slovenskej národnej galérii. Hodnotí ho ako skutočného fotografa otvorenej spoločnosti so všetkými jej problematickými stránkami. Paradoxne práve vďaka nim dokázal naplno využiť svoj talent.

V lete v roku 2007 vznikol v ateliéri fotografky Táne Hojčovej jeden z posledných rozhovorov Viliama Malíka. Vtedy 95-ročný pán ešte stále fotografoval a pre prílohu SME S-magazín porozprával o tom, čo preňho znamenalo zaostriť, stlačiť spúšť a urobiť fotku.

Viliam Malík: Fascinujú ma obrázky ako svedkovia života

Čím všetkým môže byť fotografia krásna, mohol človek zistiť, keď sa započúval do rozprávania VILIAMA MALÍKA. Dokázal o nej hovoriť ako o najprirodzenejšej súčasti života a oči mu pri tom žiarili ako dieťaťu. Rozhovor s ním vznikol v lete roku 2007 v ateliéri fotografky Táne Hojčovej pre prílohu SME S-magazín. Mal vtedy 95 rokov a ešte stále fotografoval.

malikprochazkadruhy.JPG

FOTO - Peter Prochádzka

Ktorý svoj aparát máte najradšej?

Niektoré si občas poťažkám v ruke. Každý váži aspoň kilo. Leica s teleobjektívom, potom Kyjev – kópia Contaxu a vojnová korisť, no predovšetkým Horizont – fantastický aparát, na ktorom som posledné roky lipol. Kým s Leicou urobím dva obrázky vedľa seba, Horizont mi ich plochu zachytí na jednom zábere. Tak sa dajú zachytiť bezkonkurenčné momenty. Ani širokouhlý objektív nedobehne Horizont. Práve s ním mám z veľkej časti zachytenú tatranskú kalamitu. Nič som tak intenzívne a tak masovo nefotografoval ako ju.

Kedysi ste pracovali v Československej tlačovej kancelárii. Ako ste sa dostali k žurnalistickej fotografii?

Četka spočiatku nemala organizačnú kanceláriu na Slovensku. Keď sa tu niečo udialo, museli vyslať fotografa z Čiech. Kopa vecí tak ušla, nebola zdokumentovaná. Situáciu vyriešila mládežnícka organizácia YMCA, známa aj dnes. Tam sa totiž stretávali amatérski fotografi, ktorí boli na minútu pripravení vyraziť do ulíc. Viacerých nás pozvali na pohovor. Spolu s Jozefom Cincíkom, kolegom z oddelenia penzijného ústavu, v ktorom som pracoval, sme získali poverenie robiť fotoreportáže z Bratislavy a okolia. To bol zázračný dokument. Veď to poznáte, poriadková služba, policajti... Keď som však ukázal poverenie, ich „čo tam leziete“ sa zmenilo na salutovanie a mal som okamžite voľnú ruku. Ulica ma vábila.

Čím si vás získavala?

Na ulici sa predávalo, kupovalo, stretali ste nezamestnaných, ale aj čističa topánok pred Carltonom, deti, čo čarbú kriedou na Klariskej ulici, aj zabudnutú ženičku na trhu, čo zaspala nad fazuľkou, lebo po polnoci vstávala, kým prešla s batohom pešo zo Záhorskej Bystrice, aby bola ráno v Bratislave. Kúpili ste si kyslú kapustu za korunu, tú drahšiu za korunu desať. Taký bol život. Pripomínalo mi to detské časy, keď ma mama poslala s dvoma korunami na trh, aby som doniesol mrkvu, kaleráb, zeler a všeličo iné. A keď som to všetko vyplatil, teta sa ma spýtala – a synku, unesieš to? A máš rád tekvicu? No, reku, jeme tekvicu, ale už nemám peniažky, unesiem! Tuto ti dám – a nabalila mi. To boli zážitky, ktoré ma ťahali späť do bratislavských ulíc. Neskôr som začal fotiť aj významné osobnosti politického a spoločenského života – prezidenta Beneša, ministra Hodžu, krajského prezidenta Országha. Bola to pre mňa česť.

Ako ste vtedajšiu výrobu fotografií do tlače zvládali technicky?

Hneď ako som niečo vyfotil, utekal som do Ymky. Tam sme mali tmavú komoru, film som vyvolal, v čistom liehu usušil. Lieh bol vlastne takým predchodcom digitálu. O pätnásť minút sa už robili zväčšeniny a o pol hodiny boli na svete prvé novinárske obrázky rozmerov trinásť krát osemnásť centimetrov. Ak potrebovali materiál aj v Prahe, posielal som večernou poštou iba filmy s heslovitým obsahom reportáže, oni si balík v rannej pošte prevzali a materiál spracovali.

Vraj ste vyvinuli špeciálny druh vývojky.

Čo sa týka vývojky, dôležitú úlohu pri vyvolávaní hralo takzvané zrno. Digitálna fotografia tento nešvár nepozná. Zrno sa objavovalo, keď ste chceli rýchlo urobiť zväčšeniny, a bolo tomu treba predísť. Mohol som vyrobiť tvrdšiu, rýchlo pracujúcu vývojku a mäkšiu, pomalšie pôsobiacu. Záviselo to od toho, koľko som dal do nej metolu a hydrochynónu. Nemci medzitým vyvinuli univerzálnu vývojku menom Rodinal. Keďže som potreboval krátky expozičný aj vyvolávací čas, spravil som mierne tvrdú vývojku, rozriedil som ju jedna k piatim a do nej som navyše pridal za náprstok toho Rodinalu. Náprstok bola moja mierka, a tá sa aj osvedčila.

Prečo práve náprstok?

Viete, môj otec bol krajčír. Aj mňa pôvodne dali za krajčíra, no po roku som ušiel, lebo som bol ľavák a bili ma za to. Ale aby som sa vrátil k fotke – výsledok bol, že som mohol aj pri horšom počasí použiť stovku film a osemdesiatsekundovú vývojku. Bola to revolúcia, výraz „Malíkova ymkárska vývojka“ sa stal takpovediac okrídlenou frázou. Bola tak akurát, keď niekto potreboval niečo rýchlo vyvolať.

YMCA bola svojimi fotokurzmi známa. Ako sa tam fotoamatéri objavili?

Bola to taká šťastná hviezda, tá Ymca. Jej riaditeľ pán Pacanovský nebol technik, skôr jasnovidec. Keď za ním prišli dvaja amatéri a rozohnili sa, že by chceli fotoklub, hneď im poskytol priestory nefunkčnej hromadnej kúpeľne a sprchárne. Bolo to ako dar z neba. Spravili sa kóje na suchú aj mokrú robotu. Tam som robil aj ja. Buď sám, alebo som si vzal so sebou kamaráta, manželku, nejakého začiatočníka či iného obetného baránka, čo mi pomáhal s vyvolávaním. Niekedy sme lámali rekordy, z jednej fotky sme za jednu noc dokázali vo dvojici vyrobiť aj tisíc kusov. Ymca svoje fotokurzy aj propagovala, návštevníci do nej chodili nielen na zmrzlinu, kávičku, do klubu esperanta či na tesnopis, ale každý mesiac aj na fotovýstavy. Tak mohli fotoamatéri u nás rásť ako huby po daždi.

Vaše fotografie občas pripomínajú fotky Karola Plicku z prostredia slovenského folklóru. Inšpiroval vás?

V mojom životopise sa uvádza, že som sa s ním spriatelil, ale poznal som ho len ako fotografa, na muziku som nemal bunky. Vážil som si jeho prácu, občas sme sa stretávali, ale nespolupracovali sme. Pamätám si, ako som mal naňho prvý raz šťastie na ulici: idem si, a oproti mne zrazu pán s trojnožkou a s aparátom, na hlave široký muzikantský širák. Hovorí – tak čo, mladý pán, pozrite sa mi do toho! A ja hneď, že poznám vás, vy ste pán profesor Plicka, a porozprával som mu, ako som sa dostal k fotografii ešte na obchodnej akadémii, kde nás s jej prvými tajomstvami zoznamoval náš chemik profesor Cicvárek. Aj ma Plicka volal za asistenta, ale povedal som, že nemôžem, lebo len nedávno som nastúpil do penzijného ústavu a som chudobný, musím si zarobiť na poriadny aparát.

Neskôr ste však predsa asistovali - dali ste sa dokopy s Milošom Dohnánym, jedným z prvých predstaviteľov slovenskej fotografickej moderny. Naplnilo vás to?

Dohnány bol dlhé roky v Ymke dušou fotokurzov a ja som bol jeho „mokrou rukou“. Keď sme sa rozbehli, od večera do rána sme spravili aj päťdesiat rôznych obrázkov. Chodili sme z Bratislavy do najbližších dedín, do Jablonice, Senice, na Záhorie, do Vajnôr, a stále fotili. Dodnes si pamätám, ako ukazuje krojovaným dievčencom svoj Rolleiflex a ony híkajú a čudujú sa. Aj som ho tak cvakol.

Do akej miery ste vnímali fotografovanie ako hoby?

To, čo som odfotografoval, som urobil vlastne aj pre seba. A viete, že mi to dokopy nič nevynieslo? Bol to pre mňa skôr honor. Bol som hrdý, keď sa moje obrázky dostali do republikových novín. Jedinou „profesionálnou“ výnimkou bolo obdobie, keď som viedol fotooddelenie v tlačovom oddelení národnej poisťovne. Tam bola skoro dva roky fotka mojím chlebíkom. Žiaľ, o mnoho snímok som prišiel počas vojny. Viete, vtedy sa zaužíval taký recept – vzácne veci zamurovať. Múry však nevydržali.

Kde ste zamurovali svoj archív?

Na Holubyho ulici v Bratislave. Jeden známy tam mal dom a ponúkol mi túto možnosť. Zalial som do plechu všelijaké politické obrázky, negatívy a zamuroval som ich. Nakoniec tú stenu vojaci zbúrali. Môj materiál síce nehľadali, no aj tak sa zostal povaľovať v blate a zničil sa. Z toho obdobia mám však jednu dobre zachovanú reportáž – z opevnenia Petržalky. Vystihol som zem nikoho, ktorá vtedy nepatrila ešte Rakúsku, Nemecku, a tú slovenskú už zobrali.

V tých časoch ste sa venovali aj sociálnej fotografii – repatriáciám, ľuďom z koncentrákov či presídlencom. Ako ste vnímali repatriácie?

V prípade židovských občanov ako odstránenie násilia, v prípade presídlencov ako medzivládnu dohodu, založenú na nenásilí. Hovorím to podľa toho, čo som videl na vlastné oči.

Ovplyvnila žurnalistická fotografia váš politický názor?

Bol som z chudobnej rodiny, našou politikou bola robota a chlieb. A v tom som rástol. Nerozumel som pojmu „žiť z politiky“. Ovplyvnilo ma pôsobenie v penzijnom ústave, kde fungovali agrárnici a sociálni demokrati. Videl som ľudí, ktorí hrdlačia za osemdesiat korún mesačne, či svieti slnko, alebo prší, aj tých v teple kancelárie, kde sa zarábalo najmenej štyristo. Boli to dva extrémy, pred ktorými ma paradoxne chránila láska k fotografii. Ňou som mal šťastie zachytávať skutočnosť. Zaostriť, stlačiť spúšť a urobiť fotku. Nemôžem povedať, že som bol mimo politiky, ale neexponoval som sa.

Ako sa vám s fotografiou spájajú prelomové roky 1968 alebo 1989?

Cítil som sa vyradený z týchto procesov. Bol som už vtedy po ťažkom úraze a žil som v Tatranskej Kotline, kam som sa s rodinou presťahoval za prácou aj za fotografiou.

Mali ste pokoj?

Tam sa politické udalosti ľudí takmer nedotýkali. V tom šesťdesiatom ôsmom som sa prišiel pozrieť do Bratislavy a videl som tanky. Ale neovplyvnilo ma to v mojom nazeraní na fotografiu. Viete, po vojne som bol jeden z prvých, ktorí boli prijatí za členov komunistickej strany. Prvú členskú legitimáciu som dostal v apríli 1945. Straníckosť som nemenil, funkcie som nevykonával a stále som polopasívnym členom našej odbojárskej tatranskej pobočky. Žil som pre obnovu Československej republiky, bol som aktívnym členom Bašťovanského odbojárskej skupiny a jednou z jej spojok. Nebol som partizánom so zbraňou v ruke, ale jeden z množstva Slovákov, ktorí pripravovali Povstanie a nepodporovali Hitlera. Nemám ani dom, ani milióny, ani tu, ani vo Švajčiarsku.

K ťažkému úrazu ste prišli začiatkom 50. rokov v Tatrách. Čo sa vtedy presne stalo?

Prežil som železničné nešťastie. Bola to ťažká havária, ocitol som sa na hranici života a smrti - na hlavu mi padla traverza, ruky aj nohy dolámané. Mal som necelých štyridsať a bolo pre mňa dosť riskantné pokračovať v akejkoľvek práci. No invalidný dôchodok som po dvoch rokoch vrátil, chcel som ďalej pracovať. Možností som mal dosť, vedel som perfektne po nemecky aj po maďarsky.

Čo vás pri fotografovaní stále držalo?

Moje fotoaparáty. A túžba urobiť ten najlepší obrázok. Snom fotografa – aspoň mňa – je odfotografovať vždy niečo nové. Niečo, čo by zaujalo, upútalo.

Kedy ste si vlastne zohnali prvý fotoaparát?

Našetril som si naň z prvých platov, keď som skončil obchodnú akadémiu. Najprv som brigádoval v obchode so zmiešaným tovarom a potom počas školy u Baťu. Ten vtedy otváral svoju prvú predajňu pod Michalskou bránou, kde neskôr sídlila Vojenská kniha. Do školy prišli robiť nábor, lebo potrebovali študentov, ktorí ovládali cudziu reč, majú vystupovanie a sú slušní. To všetko som splnil a pôsobil som u Baťu takmer do skončenia štúdia. Ponúkol nám učiť sa obchod v praxi, od koreňa.

Platil študentov slušne?

Keď som doniesol prvú obálku od neho, pochválil som sa mame, mama prerátala jej obsah, vzala si čistú zásteru a išla sa sťažovať, že mi dali akosi veľa. Povedali jej, že je to v poriadku a že ak má doma ešte nejakých podobných chlapcov, ako som ja, nech ich rýchlo pošle. Zakrátko som mal svoj prvý fotoaparát - fixfokusový za deväťdesiatdeväť korún. Odvtedy ich pribudlo veľa.

Ako sa dá dosiahnuť, aby fotografia upútala?

Ťažko povedať. Bol som na mnohých výstavách, urobil som veľa obrázkov. Nie je to tak, že by som objavil svet. Všetko tu už v nejakých formách bolo. No keby ste sa ma spýtali, ktorý je môj najlepší obrázok, povedal by som – ešte tu nevisí, ešte som ho neurobil. A mohlo by ich tu byť hoci sto, keby som bol stihol cvaknúť tie momenty, ktoré mi ušli, lebo som nebol dosť rýchly, nestačil som, motív vyprchal, dej sa vytratil. Veru, chcel by som ešte urobiť tie stratené obrázky.

Ktoré z tých, čo ste spravili, by ste chceli vy sám ukázať?

Napríklad pohľad na maršala Koneva, ako odovzdáva so zástupcami sovietskej armády Starý most v Bratislave. Bol som pri tom, keď Nemci ustupovali z Bratislavy na Petržalku a predošlý most vyhodili do vzduchu. Mám zachytené aj trosky a mám aj zábery z obdobia, keď sa most opäť staval. Ak sa nemýlim, chlapi ho postavili za tri mesiace v rekordnom čase. A pritom museli čistiť koryto, lebo konštrukcia, ktorá padla v miestach, kde bolo voľakedy kúpalisko, zahatala prakticky celý tok. Keď bola nižšia voda, mohli ste pomedzi tie trámy, traverzy, železo a drevo prejsť od jedného podperného pylónu k druhému. Voda si dokonca vyhĺbila kanál, kadiaľ mohli prejsť lode.

Čím vás fascinuje meniaca sa krajina?

Fascinujú ma obrázky ako svedkovia života. Reportáž.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  2. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  3. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  4. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  6. Inteligencia vo všetkom
  7. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  8. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  9. Čo sa môže stať, keď šetríte na zateplení?
  10. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie
  1. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  3. Apartmány s výnosom až 4% v lyžiarskom stredisku Obergurgl
  4. Finále súťaže CEWE Fotokniha roka 2016
  5. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  6. Východniari investujú do bývania spomedzi regiónov najviac
  7. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  8. Rodinná dovolenka v Burgenlande
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  10. Pôžička, ktorá odmeňuje? Nie, nepomýlili sme sa
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 21 547
  2. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 13 174
  3. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 8 916
  4. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 5 705
  5. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 4 162
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 487
  7. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 914
  8. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 785
  9. Budú Slováci čoskoro ovládať svoje domácnosti cez smartfón? 1 755
  10. Inteligencia vo všetkom 1 665

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Kedy spoznáme víťaza francúzskych prezidentských volieb?

Návod k sledovaniu francúzskych volieb.

KOMENTÁRE

Francúzi vo voľbách nerozhodujú len o sebe

Tí, ktorí si už Európu vybrali, si teraz hryzú nechty.

KOMENTÁRE

Pripitý som lyžiarku prosil o rozhovor, ona súhlasila

Alkoholizmus má tisícky podôb a tisícky liečebných metód.

Neprehliadnite tiež

V Taliansku prvýkrát vystavia Michelangelovu kresbu, skrytú v inom obraze

Dielo bude prístupné verejnosti od soboty 22. apríla do 7. mája.

Teroristický útok vo vlaku nevyšiel, Eastwood má tému na ďalší hrdinský film

Mladíci zachránili cestujúcich na trase Amsterdam - Paríž.

Ewan McGregor sa trápi s akcentom. Je dvojnásobnou hviezdou Farga

Kriminálny seriál je na obrazovkách tretí raz.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop