Majú vtip, správny odstup, drzosť, svojskú poetiku aj snahu preniknúť pod povrch. Zaujímajú ich vzťahy, politika aj ekonomika. A na rozdiel od minulého ročníka je medzi finalistami prestížnej Turner Prize jeden výrazný favorit.
Sú štyria a každý z nich je výnimočný úplne iným spôsobom. Zaujímajú ich vzťahy, medziľudská komunikácia, politika aj ekonomika. Kto z nich získa prestížnu cenu Turner Prize?
Skutočné postavy odnikiaľ
Lynette Yiadom-Boakye s ghanskými koreňmi maľuje zdanlivo tradičné portréty. Postavy vyzerajú ako skutočné a správajú sa ako skutočné – muž si dáva dolu ponožku, mladá žena sa smeje – no to všetko je iba zdanie. Sú totiž čírou fikciou. Všetky majú čiernu pleť, lebo podľa autorky „sme príliš zvyknutí dívať sa iba na portréty bielych,“ vraví rozhodne a označuje to za svoje „politické gesto“. Inak toho veľa nenahovorí, radšej necháva svoje magneticky sa dívajúce čierne postavy mĺkve, plné krásnych tajomných príbehov.
Maľba Lynette Yiadom-Boakye s názvom Complication (2013). FOTO – MARCUS J LEITH
Druhou finalistkou je Laure Prouvost, rodená Francúzka, ktorá však dlhodobo pôsobí v Británii. Vo svojich kolážach, videách a inštaláciách je zvodná, šarmantná a vtipná. Sama o sebe vraví, že nie je nijaká profesionálka, že si len užíva slnko, robí umenie, hovorí o umení, ale v podstate je to aj tak všetko zbytočné. Veľmi rada mystifikuje, vymýšľa a divákov zavádza.
Sureálny čajový večierok v podaní Laure Prouvost. FOTO - TATE
Vtipné neznamená zlé
Tretím finalistom je David Shrigley, ktorý si miesto na shortliste vyslúžil retrospektívou v Hayward Gallery. Vystavil na nej nielen komiksové kresby, ale aj sochy a filmy plné ostrého čierneho humoru. Diváci odchádzali s hlasným smiechom. „Dlho bol prehliadaný, lebo jeho diela boli zaškatuľkované iba ako 'čosi vtipné'. Je v nich však oveľa viac, a navyše to, že sú vtipné, neznamená, že nie sú dobré,“ povedala Penelope Curtis, členka poroty.
Shrigley - I'm Dead (2010) FOTO – RUTH CLARK
Napísať, že štvoricu finalistov dopĺňa Tino Sehgal, by bolo azda príliš zľahčujúce. Tridsaťšesťročný umelec je totiž spomedzi finalistov za najväčšiu „hviezdu“. Porotu očaril projektom These Association a s performance na prehliadke Documenta v Kasseli. „Sú jeho diela tancom, divadlom, umením?“ vyzýva Curtis na debatu. Tí, čo ich zažili, vedia, že odpoveď vôbec nie je podstatná.
Tino Sehgal a dobrovoľníci z performance These Associations v Tate Modern v Londýne. FOTO – JOHNNY GREEN
Predstavte si, že stojíte vo veľkej tmavej miestnosti galérie. Oproti vám sa pohne asi sedemdesiat dobrovoľníkov. Postupujúc v akejsi jednoduchej nenútenej choreografii vás prijmú medzi seba. Zrazu vám niekto začne do ucha rozprávať osobné príbehy z detstva, o sklamaní v láske, celkom intímne veci, o ktorých vám možno nepovie ani blízky priateľ. Zrazu ste v tom a tiež hovoríte úplne osobné príbehy cudzím ľuďom.
Je to tanec, divadlo, umenie, manipulácia? Rozhodne porota, ale až v decembri po výstave finalistov.
