Pri predchádzajúcej knihe Pavla Vilikovského Pes na ceste literárna kritika polemizovala o otázke, ako tento text žánrovo zaradiť. Komorný príbeh literárneho redaktora, rozvažujúceho otázkami svojej národnej aj osobnostnej identity, mal výrazné esejistické momenty, no celkovým kompozičným usporiadaním a najmä sebavedomým vstupom rozprávača do príbehu pripomínal skôr novelu.
Zmysel pre reflexívny príbeh a charizmatický rozprávač sa dostali aj do jeho najnovšej knihy Prvá a posledná láska (Slovart 2013). Nájdeme v nej dva texty – Na ľavom brehu pamäti a Štvrtá reč – a hoci ich formálna odlišnosť je zrejmá na prvý pohľad, možno ich čítať aj súvisle. Ako dva odlišné náhľady na rovnakú tému, ktoré sa síce odvíjajú opačnými smerom, no poukazujú na vzájomnú súvislosť slova a pamäti — dvoch elementov, z ktorých vzniká Vilikovského text.
Archeológ času
Ústredným motívom oboch próz sú dejiny, či skôr ich záblesky a reminiscencie. Ako archeológ času vystupuje protagonista úvodnej novely, renomovaný fotograf Kamil. Čoraz viac unavený vyčerpávajúcim statusom umelca – intelektuála nachádza autentický životný pocit zväčša už len v spomienkach. Emocionálny priestor pamäti je vo Vilikovského stvárnení chránený detstvom, a popraskanou patinou starých čias pripomína harmonický domov prešporského gymnazistu Andreasa Pohla.
Aj preto majú jeho impresie prekvapujúco idylickú podobu a predstavujú azda až príliš bezpečný azyl pred prospechárskou realitou, ktorá (ako inak) rezignovala na trpezlivé hľadanie krásy a na nič netušiaceho hrdinu v nej číhajú nevyhnutné kompromisy a ústupky (v preoblečení za ziskuchtivých sponzorov a pragmatických kamarátov.)
Dej novely je postavený na kontraste dvoch časových rovín, ktorý by za iných okolností pôsobil schematicky, jeho ošúchanosť však zachraňuje drsný humor empatického rozprávača. Je zrejmé, že Vilikovskému (a rovnako aj jeho postavám) oveľa viac pristane nostalgický minulý čas.
Navodzuje sled prchavých, premenlivých momentov, z ktorých mimovoľne vystupuje dvadsiate storočie, prenesené do životov „malých a bezvýznamných“. V Kamilovom príbehu ide o postavu slúžky Réziky: na jej osude autor doslova „láme“ dejiny a vysmieva sa ich bezzubým (pseudo)hodnotám.
Uchopiť hlasy mŕtvych
Tvarovo komplikovanejšia próza Štvrtá reč rovnako načiera do dejín, no tentoraz sa v nej čas ozýva slabnúcim hlasom mŕtvych. Preto má nielen výrazne tragickejší podtext, ale zámerne v nej dochádza aj k rozpadu epických kategórií a vzniká dojem, akoby každé vypovedané slovo bolo zameniteľné a nedôveryhodné.
Motív svedectiev pamätníkov na vojnové udalosti, preto v tejto próze nahrádza dialóg medzi rozprávačom a čitateľom o samotnom procese písania, ale aj o tom, ako uchopiť naprieč časom hlasy mŕtvych tak, aby sa nadobro nestratili, „iba“ rozdvojili na echo víťazov a porazených.
Ak na túto hru pristúpime, zistíme, že Vilikovský nestratil nič zo schopnosti konštruovať postmoderný text inteligentne a zábavne, a to dokonca ani pri takej ťaživej téme, akou sú židovské transporty. Cestu dejinami za prvou a poslednou láskou však treba prejsť pozorne a bez predsudkov, len tak si možno uvedomiť jej zákruty a vybočenia.
Autor: Lenka Szentesiová
