Úspešný fotograf, pochybujúci o zmysle svojej práce, a penzista, zaznamenávajúci „ústne dejiny“. Hrdinovia knihy PAVLA VILIKOVSKÉHO, ktorí sa popritom, možno aj trochu nechtiac, nevyhnú ani fenoménu lásky. Prvej i poslednej.
Hoci láska vo vašich knihách určite neabsentovala, v žiadnom názve sa dosiaľ neobjavila. Cit sa vám do titulu prepašoval, potom aj milovník, no láska až teraz. S drobnou zlomyseľnosťou možno použiť obľúbený výraz hrdinu tejto knihy, že vývin sa nedá zastaviť, a s nemalým zveličením sa opýtať, či sa v tom spätne dá hľadať nejaká logika?
„Hľadať sa dá, čo dokazuje aj táto otázka, ale môj úmysel v tom určite nebol. Nie som taký cieľavedomý, že by som koncipoval názvy, aby vytvárali nejaké posolstvo.“
A prečo potom takýto názov, keď aj vydavateľ avizuje, že o erotiku či citové vzplanutia až tak veľmi nepôjde?
„To súvisí so vznikom knihy, s mojimi trochu neurčitými zámermi, keď som si myslel, že k dvom novelám pridám aj nejaké poviedky. Nakoniec som usúdil, že takáto zostava by bola príliš nesúrodá zmeska, tak som poviedky oželel. Ale nie titul, ktorý bol šitý práve na ne a páčil sa mi. Povedal som si, že nebudem prvoplánový a nenazvem knihu podľa jednej z tých noviel, ktoré tam nakoniec zostali.“
Napriek tomu možno v tom názve vystopovať prvú a poslednú lásku?
„Z môjho hľadiska pre hrdinu prvej novely v jeho detstve či ranej mladosti bola tá pomocnica v domácnosti takou neuvedomenou, ale prvou láskou. A v druhej novele je zasa u hlavnej postavy na sklonku života zrejmá snaha predsa len si po predošlých neúspechoch nejakú ideálnu osobu nájsť. Vybral si jednu a snažil sa do nej vložiť všetko, čo si idealizoval o ženách. Je to možno trošku silené vysvetlenie, ale keby na mňa niekto mieril pištoľou, tak mu poviem práve toto.“
Oba texty spája fenomén pamäti, spomienok, dejín. Hrdina prvej novely, úspešný fotograf Kamil pochybujúci o význame svojej roboty, sa vracia do minulosti prostredníctvom spomienok na slúžku Réziku. Nie je ona nakoniec tou hlavnou hrdinkou?
„Nebránil by som sa tomu, ale skôr to svedčí o tom, že keď niečo píšem, vlastne to nemám do detailov premyslené. Ale podstatný je naozaj ten motív, že Kamilovi sa už nechce fotografovať, ale pritom si môže robiť takpovediac obrázky pre seba, hoci aj bez aparátu, lebo ten impulz tu stále jestvuje.“
Novela prekypuje úvahami o zmysle a poslaní fotografie. Vy vravievate, že príbeh sa vám občas „zvrhne“ do publicistiky, esejistiky. Tu sa to nestalo, pričom dominujúce príťažlivé dialógy Kamila a jeho priateľa, fotografického kritika Vila by možno stáli za esejistické spracovanie, či nie?
„Dovolil som si vstúpiť na túto pôdu s oprávnenými obavami, ešte stále som si nie istý, ako zareagujú fotografi na moje rozprávačky. Nemám nijakú ucelenú koncepciu fotografovania, mnohé názory sa rodili priamo v tom dialógu. Nevedel som, čo povie Vilo, kým sa neozval Kamil, a keď sa ozval, tak mi svitlo, že toto by mu mohol odpovedať Vilo. Ide o to, či čitateľa nedrgne rozumným spôsobom aj niečo z nejakého nerozumného dialógu. Vždy prechovávam takú nádej, že čitateľ to už nejako postaví na nohy.“
Ohlas vašich kníh v širokej i odbornej verejnosti svedčí skôr o tom, ak zostaneme pri tejto terminológii, že ony stavajú čitateľa na nohy. To platí aj o druhej novele, kde sa penzista Gabriel vyrovnáva s dramatickými udalosťami minulého storočia a pýta sa: Ako je možné, že ľudia naokolo si žijú svoje obyčajné životy, ako môžu zniesť to hrozné, čo sa stalo?
„Tak je to aj moja otázka, ako sa môže odohrávať v tom istom čase a na tom istom mieste také hromadné vraždenie a na druhej strane kvázibežný život.“
Takže je to aj akýsi apelatívny text?
„No, apelatívny je silné slovo. Keby aj dnes hrozilo niečo podobné, nenamýšľam si, že na základe tohto textu by ľudia vstali, vybehli zo svojich bežných životov a išli na barikády, ale nehneval by som sa, keby jednou z tých príčin, ak by to urobili, bola aj táto próza.“
Využívate v nej cudzie texty, nepublikované spomienky, citáty, teda prvky, typické pre postmodernu. A takými sú aj dialógy s čitateľom o vzniku prózy...
„Žiadalo sa mi vytvoriť istý kontrast, určité odľahčenie. Aby ten text nebol patetický, bolo ho treba ťahať do prízemnosti. Nešlo mi o to ukázať, ako vzniká próza, ale o priznanie - však toto sú len písmená na papieri.“
Názov tejto novely Štvrtá reč vychádza z výroku Tuviu Rübnera, ktorý je jej mottom: Pressburg bol trojrečové mesto, štvrtou rečou je mlčanie. Pôvod titulu prvej prózy Na ľavom brehu pamäti je však ťažšie identifikovateľný, ako ste k nemu prišli?
„Najskôr som niekde začul polvetu, ktorá sa mi zapáčila - na ľavom brehu júla. Vzťahuje sa to však napríklad aj na Dunaj v Bratislave, kde sa dej odohráva, a tá je spätá predovšetkým s ľavým brehom rieky. V skutočnosti sa mi však najviac páčilo, že ľavý breh symbolizuje nedokonalú či nefungujúcu pamäť, keďže je opakom pravého, a teda aj správneho, kvalitného, autentického, proste pravosti. Samozrejme, aj toto sú však len také dodatočné výklady.“
