Dokument o zmätených absolventoch umeleckých škôl je sám zmätený.
„Keď človek ide na Akadémiu umenia, tak má v podstate zopár ďalších rokov na rozmyslenie, čo bude v živote ďalej robiť.“
Naše školstvo produkuje množstvo ľudí s podobným názorom a osudom ako mladí absolventi z dokumentu Tomáša Krupu, ktorý práve teraz hrajú kiná.
V devätnástich zmaturujú a potom sa rozhodujú. Mnohí si namiesto veteriny alebo práce na zaoceánskej lodi z rôznych dôvodov vyberajú umelecký odbor, ten doštudujú do konca a potom sa vo falošnej viere pokúšajú uplatniť na trhu práce. To už majú dvadsaťpäť a pocit, že im ušiel vlak. Skvelá téma na film, keby o zmätených ľuďoch nenakrúcal jeden z nich.
Ľudia, ktorí si zle vybrali školu
- Scenár: Tomáš Krupa a Pavol Palárik
- Réžia: Tomáš Krupa
- Kamera: Ján Kász, Pavol Palárik, Ivo Miko, Martin Čech.
- Strih: Pavol Palárik
- Slovenská premiéra: 25. apríla
Režisér v Absolventoch buduje ukrivdený obraz adeptov umenia, ktorí sú rozhľadení, tvoriví a talentovaní, akurát spoločnosť ich odmieta.
Keď sa pred kamerou nechápavo ľutujú, ich názormi preniká hnev na systém, čo im nedá šancu.
Film, ktorý na festivale Jeden svet získal cenu divákov, dokonca má byť správou o dezilúzii celej jednej generácie.
Toto treba poopraviť. Nikto netvrdí, že na Slovensku je všetko v poriadku, že rastúca nezamestnanosť mladých nepredstavuje hrozivý problém a že rovnosť šancí nie je často iluzórna.
A áno, okolo je množstvo skutočne talentovaných umelcov, čo sa ťažko pretĺkajú odlišne nastaveným trhom práce. Akurát, že toto nie sú ľudia z dokumentu Absolventi.
Frustrovaný steward s diplomom z herectva, výtvarník s perspektívou zvárača a umelec – majiteľ obchodu s chovateľskými potrebami nie sú obeťami systému.
Skôr obeťami vlastných ambícií, ľudia, čo si zle vybrali školu a nikto im ju nezabránil doštudovať. Teraz sa cítia nepochopení a pred kamerou naivne mudrujú o zvrátenej uponáhľanej súčasnosti.
Film o pseudoumelcoch
Aj s takýmto komparzom, samozrejme, mohol vzniknúť skvelý film. Napríklad portrét sebastrednej generácie, ktorá netuší, čo vlastne chce a neustále odkladá zodpovednosť za životné rozhodnutia. To by však režisér musel od svojich objektov preukázať odstup a nie sa pohybovať na rovnakej vlne.
Mal by ich sebaklam demaskovať, nejako s ním pracovať a nie iba pritakávať póze, ktorú vlastne bezvýhradne preberá. Výsledkom je dokument o pseudoumelcoch nakrútený čudesným pseudoumeleckým štýlom s pomocou nadužívanej patetickej hudby.
Málo zreteľná téma
Rovnako neadresný ako hnev absolventov na systém je aj postoj režiséra, ktorý nič neanalyzuje. O sociológii či ekonomike sa nedozvieme nič. Ani sama téma nie je príliš zreteľná. Má ísť o absolventov všeobecne alebo absolventov umenia? Či kamarátov filmára, zhodou okolností umelcov?
Z portrétov len ťažko vyvodzovať všeobecný záver. Aj filmom ponúkané spojenie, totiž, že frustrácia absolventov bez uplatnenia a hnev demonštrujúceho davu na gorilích protestoch má rovnaké korene, môže byť pravdivé, ale tu je nepresvedčivé.
V istom zmysle je to poučný a veľavravný film. Zmätenosť jednej generácie napokon zrkadlí vlastnou zmätenou formou. Nezámerne, proti vôli režiséra, vyjavuje zopár ďalších dôležitých vecí. Napríklad, že naše umelecké školstvo by malo - v záujme absolventov - nastavovať prísnejšie prijímačky.
Nie pre čísla, koľko umelcov si „žiada trh“, ale preto, aby vyberal ozajstné talenty s motiváciou. Práve to je totiž vlastnou témou dokumentu. Zlou správou pre krajinu by bol práve úspech v kinách a tie davy divákov, čo by sa v ňom našli.
