Kam chodíme

. Názov hry Jeana Luca Lagarcea je rovnako zvláštny ako celý jeho štýl. To, že na Slovensku ešte nebol hraný, kým vo Francúzsku patrí k najznámejším, je i nie je prekvapujúce, hoci o desať rokov starší autor s podobným osudom – Bernard–Marie Koltés – sa akého takého všimného dočkal aj u nás. Je normálne, ak po inšpirujúcom texte siahne mladý režisér, je milé, ako ho urobí dobre. Tomášovi Procházkovi pomáhali všetky milovníčky i prekladateľky francúzskej drámy na Slovensku. Je sympatické, ak sa do školského projektu VŠMU pustia aj herečky ako Zuzana Kronerová či Jana Oľhová. Spolu s Rebekou Polákovou, Zuzanou Konečnou a Erikou Havasiovou vytvorili premyslené i precítené dielo. Každá reprezentuje iný typ ženy, každá nosí inak previazanú pánsku košeľu, každá po svojom prežíva smrť brata, ktorého otec vyhnal z domu, aby sa k nim vrátil už len zomrieť. Hru napísal autor krátko pred vlastnou smrťou. Zomrel na AIDS, keď mal len 38 rokov. Mestské divadlo v Žiline sa nezľaklo ťažkej témy ani spolupráce s VŠMU, ktorej študentovi poskytlo štúdiový priestor. Ak boli doterajšie predstavenia tejto inscenácie vypredané, znamená to, že divák ocení, ak je niečo inteligentné, ale nie snobské, dojímavé, ale nie patetické. Vďaka za hosťovanie v bratislavskom Štúdiu 12 v rámci projektu Divadelné Skratky.