KNIHA TÝŽDŇA / JARNÁ VÝSTAVA
György Spiró v románe Jarná výstava, ktorý sa odohráva v Budapešti krátko po revolučných udalostiach roku 1956, rozpráva príbeh väčšinového „hrdinu“, konfrontujúc jeho nemennosť s nemennosťou totalitnej moci
György Spiró (1946) patrí v Maďarsku k popredným autorom strednej generácie spisovateľov a dramatikov. V románoch a divadelných hrách, za ktoré mu doma udelili už všetky významné literárne ceny, kriticky a umelecky presvedčivo reflektuje novodobú históriu svojej vlasti i jej súčasnosť, obnovujúc čosi z historickej pamäti nielen Maďarov. Keďže medzi oboma obdobiami nachádza nejednu paralelu, svojím dielom rovnako znepokojuje ako kultivuje.
Jeho nový román Jarná výstava (Kalligram 2012) sa odohráva v Budapešti krátko po revolučných udalostiach v októbri a novembri roku 1956. Spiró na príbehu manželského páru tematizuje vtedajšie pomery v krajine, mechanizmy totalitnej moci a miesto ľudského indivídua v huriavku dejín.
Panoptikálny, absurdný svet
Strojný inžinier Guyla Fátray, literárnym menom „náš hrdina“, vždy bol lojálny k ľudovej moci, sympatizoval s ňou. No zrazu to nestačí. Ako ľavičiar má totiž židovský, maloburžoázny pôvod a meštiacku mentalitu. Nikdy sa veľmi neangažoval a tak to malo zostať. Aj celonárodné povstanie proti stalinistickej diktatúre a sovietskej okupácii strávi v nemocnici. Človek tu prečká dejinné zlomy, tu nehrozí, že by sa dopustil zlých rozhodnutí. A keď bude po všetkom, budúci víťazi vari len o ňom nerozhodnú zle. Náš „dobrácky idealista“ nemohol tušiť, ako „zle odhadol režim“...
V meste vlajú štátne zástavy s vystrihnutým komunistickým znakom Mátyása Rákosiho, dav spieva Himnusz a na dlažbu Námestia hrdinov padá zvrhnutá socha Stalina, rachotia sovietske tanky, zo striech domov strieľajú do davu tajní policajti, z ktorých mnohí neskôr odvisnú na kandelábroch.
V nemocnici je Fátray ušetrený týchto drám a tragédií, no i manželstva. Jeho Kati pochádzajúca z „lumpenproletariátu“ sa stáva vysokou úradníčkou na Zväze výtvarných umelcov. Plní uznesenia strany a v praxi uplatňuje tézu, že „umenie má byť formou národné a obsahom socialistické“. Pomôže pripraviť Jarnú výstavu formalistov a naturalistov, ale čoskoro ju bdelí lokaji Strany vykopnú na bezvýznamné miesto. Ešte predtým vyjde v novinách článok o kontrarevolucionároch obstarávajúcich tajné byty. V zozname osôb figuruje i jej Gyula. Odoprú mu vstup do podnikovej jedálne, nesmie chodiť do fabriky, v klube šachistov ho vyradia z turnaja. Náhle sa ocitá v panoptikálnom, absurdnom svete, kde nemožno získať ani bežnú informáciu či banálne potvrdenie a kde ľudia žijúci v strachu a zháňaní alibi pripomínajú karikatúry. Fátraya a Kati v tej odľudštenej dobe nespoja ani podobné osudy. Ešte si o nich hovoria, no bez väčšej účasti na nešťastí toho druhého.
„Náš hrdina“ našich čias
Fátray verí, že potvrdenie o hospitalizácii ho zbaví obvinenia, že noviny uverejnia opravu. Po návšteve u priateľa, vojenského prokurátora, však dospeje k revolučnej premene: „Keby sa dal vrátiť čas, nešiel by do nemocnice, ale v prvý večer by sa pridal k povstalcom a likvidoval by boľševikov, kým by ho neskosila dávka zo samopalu.“ Lebo jeho život ovláda zbor pochlebovačov s mentalitou sluhov, ktorí len čo privoňajú k moci, degradujú, súdia a nechávajú popraviť. Ba navzájom sa i poudávajú a vykonajú sebakritické harakiri, aby sa mocným zavďačili. Lebo ľudský rod si viac než zásady, idey a ideály pamätá násilie vyvolávajúce strach a strach vyvolávajúci násilie. Veď i policajti mlátia ľudí rovnako za Horthyho ako za Rákosiho a Kádára.
Fátraya napokon po intervencii vplyvného známeho vezmú na milosť. A tak tí, čo sa včera pridali k nactiutŕhačom alebo sa mu „len“ vyhýbali, sa dnes tvária, že sa nič nestalo. On, zmätený a zahanbený, ich „postoje“ prijíma, lebo nikdy nebude, nemôže byť iný. Ostane „naším hrdinom“ našich čias, pričasto vyplnených vojnami, hnedou a červenou totalitou a zmenami režimov.
A tak sa prvého mája 1957 zúčastní na najväčšej manifestácii 20. storočia v Maďarsku a konštatuje, že „ak ľudia tak masovo podporujú režim, jeho vedúci predstavitelia sa už nikdy nemôžu dopustiť takých tragických chýb“. Opäť je plný niekdajšieho optimizmu a síl do života. Neistotu chvíľu trvajúcej vlastnej revolučnej premeny nahradí dôverne známe bezpečie pritakávania.
Prekladateľka knihy Magda Takáčová zohľadnila osobitosti východiskového jazyka, kolorit prostredia i doby a plne využila možnosti a danosti slovenčiny.
György Spiró
narodil sa v Budapešti v roku 1946
už na gymnáziu sa rozhodol, že bude dramatik
vyštudoval tlmočníctvo-prekladateľstvo, odbor ruština-srbochorvátčina, absolvoval aj kurzy poľštiny a angličtiny, neskôr vyštudoval aj sociológiu
debutoval básnickou zbierkou Ne mondj le semmiről (Ničoho sa nezriekaj) z roku 1972
o dva roky neskôr vydal román Kerengő (Krížová chodba), inšpirovaný životom a dielom jedného z najvýznamnejších predstaviteľov maďarskej básnickej moderny Endre Adyho
značné uznanie získali romány Az Ikszek (Pod značkou X., 1981 – česky 1990) z prostredia poľského divadla začiatku 19. storočia, a ďalej diela A jégmadár (Nanuk, 2001) a Fogság (Zajatie, 2005), pozoruhodný román, ktorý cez príbeh židovského chlapca rímského pôvodu podáva nadčasový farbistý obraz sveta ovládaného Rímskou ríšou
román Messiások (Mesiáši) je z prostredia poľskej emigrácie v Paríži prvej polovice 19. storočia
je laureátom Kossuthovej ceny, najprestížnejšieho maďarského umeleckého ocenenia, ďalej Ceny Imre Madácha či Ceny Tibora Déryho
Jarná výstava (Kalligram, 2012) je jeho prvý román vychádzajúci v slovenčine.
