Fotografoval chudobu, štamgastov a stal sa ich súčasťou. Teoretici ho prehliadali, no dnes je všetko inak. Monografia Antona Podstraského je vzácnym dielom, obrazom toho, kým sme.
Viac ako štyridsať rokov práce. Šesťdesiate a sedemdesiate roky v prostredí ateliérov na Kolibe. Desaťtisíc zachovaných záberov. Krčmový život, Rómovia, dediny.
„Reálny obraz reálneho socializmu,“ píše teoretik Aurel Hrabušický. A napriek tomu – ako správne zhodnotil situáciu Miro Miklas, ktorý o Antonovi Podstraskom pred pár rokmi napísal bakalársku prácu – „dnes jeho meno málokomu niečo hovorí“.
Prvý aj posledný odborný článok o jeho fotkách vyšiel v roku 1971. Fotografoval nakrúcanie takmer tridsiatky slovenských filmov, dlho robil pre noviny.
Odsedel si štyri mesiace za strhávanie plagátov k 1. máju a absolvoval aj protialkoholické liečenie. „Bol to krásny život,“ zvykol vraj hovoriť napriek všetkým výhradám.
Dnes je prehliadanie jeho výnimočných fotografií minulosťou. V rámci edície Osobnosti slovenskej fotografie v piatok v bratislavskom Photoporte pokrstili monografiu s menom Antona Podstraského. Sám sa jej nedožil, zomrel v roku 2007.
Odkrývanie archívov
Fotografiami Podstraského sa Filip Vančo z Photoportu začal zaoberať pred pár rokmi prostredníctvom Mira Miklasa. „To on zachránil celú Podstraského pozostalosť. Keby sa oňho nezaujímal, možno by to všetko niekto vyhodil,“ konštatuje.
Keď uvidel množstvo vynikajúcich fotografií, ktoré neboli nikdy publikované ani vystavené, bol fascinovaný a rozhodli sa o Podstraskom vydať knihu.
Odvtedy uplynuli dva roky, na spoluprácu prizvali teoretika Aurela Hrabušického a rozbehli celú edíciu kníh Osobnosti slovenskej fotografie v spolupráci so SNG a Slovartom.
Prednedávnom uviedli monografiu Viliama Malíka. „Postupne chceme objavovať a zapĺňať ďalšie biele miesta,“ hovorí Vančo.
„Je to dôležité nielen pre samotných autorov, ale aj pre mladú generáciu a ako dobrý signál do zahraničia. Fotografia bola u nás vždy populárna, má tu korene aj osobnosti. O mnohých však stále netušíme a nepoznáme ich archívy.“
To, že Podstraského prehliadali teoretici, pripisuje Vančo aj jeho sociálnemu statusu.
„Žil takmer ako bezdomovec, mal síce kde bývať, ale život, aký viedol, nebol práve štandardný,“ hovorí. „Bola to však jeho devíza, inak by sa nikdy nedostal tak blízko k ľuďom, ktorých fotil. Bol nesmierne talentovaný.“
Bojové pole: krčmy
Tak ako pri monografii o Viliamovi Malíkovi nešlo autorom o rovnomerný prierez celej Podstraského tvorby.
Sústredili sa na to najpodstatnejšie: na obraz skleslosti, nevládnosti, osobnej a spoločenskej odovzdanosti, nehybnosti a spoločenskej stagnácie posledných rokov socializmu.
„Nemohol sa stať vojnovým fotoreportérom, ale napriek tomu akoby sa trvalo pohyboval v bojovej zóne. Azda žiadny slovenský fotograf sa tak často nedotýkal samotného dna ľudskej existencie ako on,“ píše Hrabušický.
Výnimočné na tom všetkom je, že z toho dna dokázal podať správu, obraz, natoľko presvedčivý a autentický, až z neho mrazí.
„Jeho výnimočnosť spočíva najmä v tom, že každou fotkou dokázal rozprávať príbehy. A tie príbehy boli nesmierne komplikované a silné,“ hovorí Vančo.
„Stačí sa pozrieť na fotku, ktorá je na obálke – tá situácia je zachytená tak dobre, že si dokážete predstaviť, čo sa stalo predtým aj čo sa stalo potom - celý príbeh konkrétneho človeka. Bravúrne dokázal vytvoriť obrazovú metaforu, ktorá bola nositeľom vtipu, pointy či príbehu – nech sa to týkalo fotografií ľudí alebo nápisov. A navyše – tie jeho príbehy sú univerzálne. To čo sa v jeho fotkách dialo pred rokmi, sa deje aj teraz a bude sa opakovať aj o päťdesiat rokov,“ dodáva Vančo.
