Je to trochu paradoxné. Kto si otvorí Wikipédiu a hľadá informácie o slovenskom filme, musí čítať v angličtine. Ružové sny Dušana Hanáka sú vo svete známy a docenený film, v sedemdesiatych rokoch mimochodom jediný slovenský, ktorý to dotiahol do zahraničných kín, nielen na festivaly.
Doma je stále najpopulárnejším dielom Dušana Hanáka. Stále sa však môžeme pýtať, či si predsa nezaslúži trochu viacej pozornosti.
Zvlášť ak si uvedomíme, v akej komplikovanej dobe vznikal tento príbeh s poetickou atmosférou a zvláštnym jemným humorom.
Polovica sedemdesiatych rokov snom príliš nepriala. Definitívne pochovala ilúziu, že sa Československo vráti k slobodnej atmosfére šesťdesiatych rokov a v normalizovanej spoločnosti zavládla beznádej.
Dôvod na skepsu mohli mať aj tri najväčšie talenty mladého domáceho filmu. Ela Havettu dohnal zákaz až k tragickej smrti, Juraj Jakubisko mal dlho povolené nakrúcať jedine nezmyselné socialistické reklamy. Zatvorené v trezore skončili aj filmy 322 a Obrazy starého sveta režiséra Hanáka.
Pôvodne happyend
Keď sa Dušan Hanák, osobnosť s azda najdôslednejším etickým postojom z našich filmárov, dostal k hranému filmu, podmienky boli prísne. Na Kolibe mal pod dozorom vedenia vzniknúť veselý a optimistický príbeh.
Socialistický občan sa mal pri ňom uvoľniť a zabuduť na skutočnosť. Vidiecky príbeh lásky dvoch mladých ľudí mal mať šťastný koniec, mladý poštár Jakub a Cigánka Jolanka v ňom mali mať svadbu. Nakoniec to vypálilo inak.
Tí dvaja sa vo filme nezoberú a dôvodom nie sú ani predsudky ani tlaky zvonka. Spoločný ružový sen vybledne, keď ho dostihne každodenná banalita. Taký je koniec filmu z roku 1976 a zároveň koniec mladosti, ktorá nemá šancu prežiť v pragmatickom svete dospelých.
Dušan Hanák a scenárista Dušan Dušek si stáli za svojím. Nepodľahli tlakom zhora a napriek stopnutému nakrúcaniu nechceli príbeh uzatvoriť happynedom.
Ružové sny koketujú s komédiou, do príbehu nevstupuje doba a prostredie dediny môže budiť dojem, že únik z mesta má byť akýmsi únikom z reality. Únik to však v skutočnosti nie je.
V zložitej dobe vznikol film, čo pred ničím neuhýba, z ničoho nezľavuje a vôbec nič nemaskuje. Najlepšie to pomenoval Juraj Nvota, predstaviteľ filmového poštára. Ten povedal, že Hanák „nachádzal filmovú pravdu v tlmenej a skrývanej bolesti z reality.“
Každého priťahuje protiklad. Cigánka Jolanka túži po usporiadanom živote, „gádžo“ Jakub sníva o voľnosti a okamihu. Ich cesty sa načas pretnú a potom sa rozdelia.
FOTO: Slovenský filmový ústav (SFÚ)
Rómovia a gadžovia
Ak je dielo pravdivé, nestarne. Napríklad dnes by Ružové sny mohli byť povinným filmom pre všetkých diskutérov s rasistickým názorom na internete.
Ich shakespearovský príbeh – Rómeo je biely, Júlia Rómka, ich láske bráni vzájomná nenávisť oboch komunít - mal byť vierohodný, autentický.
Aj preto sa Hanák s Dušekom vybrali do rómskych osád, kde zbierali skúsenosti. K hudbe Petra Hapku znie aj terénny rómsky folklór a v dialógoch skutočná rómčina, ku ktorej filmári – to je zámer – nenúkajú titulky.
Dôkazom autenticity môže byť správa, že v prostredí rómskych komunít po roku 1989 film koloval na kazete a bol dosť obľúbený.
Na druhej strane film Rómov neromantizuje, nerobí z nich ušľachtilých divochov. V tom, a v zobrazení predsudkov ho v hranom filme u nás zatiaľ nik neprekonal.
Päť sekúnd života
Namiesto opozeraných slovenských hercov Hanák oslovil nehercov alebo hercov z Česka.
Dnes svetovo slávna hudobníčka Iva Bittová vtedy mala osemnásť rokov a v Brne študovala konzervatórium.
Pre Juraja Nvotu, mladého študenta divadelnej réžie, išlo o prvú skúsenosť s filmovým herectvom. Vo filme sa objaví aj iná neskôr známa hudobníčka, Věra Bílá.
Doma sa Ružové sny napriek úspechu smeli objaviť len vo vybraných kinách. Dnes ich môžete vidieť najmä v televízii a na DVD, no aktuálne sú stále.
Rovnako ako upozornenie poštára Jakuba so stopkami: „Pozor, práve uplynulo päť sekúnd vášho života!“.
Juraj Nvota: Aj filmový štáb má svojho vajdu
Na úlohu dedinského poštára spomína JURAJ NVOTA, divadelný a filmový režisér.
Kedy naposledy ste videli Ružové sny?
"Asi pred piatimi rokmi v kultúrnom dome v Petržalke, kde režisér a spoluscenárista filmu Dušan Hanák oslavoval okrúhle narodeniny."
Aký to bol pocit?
"Taký retro. V hľadisku sedeli väčšinou kamaráti, ktorých som dlho nevidel. Mal som pocit, akoby sme všetci boli ľuďmi z minulosti."
Polovica sedemdesiatych rokov nebola doba na ružové sny. Ako to vnímal dvadsaťdvaročný študent?
"V škole nám zrazu začal prednášať teóriu divadla nový profesor. Ten, čo nás učil prvé dva roky, zmizol a už sme ho nikdy viac v škole nevideli. To sa stalo s dvoma učiteľmi, pričom ostatní sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Zavládol strach."
Ružové sny boli vaša prvá filmová úloha.
"Študoval som vtedy na VŠMU divadelnú réžiu, pozoroval som, ako sa vychovávajú herci, ale sám som bol nevychovaný, teda neherec. Dušanovi Hanákovi to neprekážalo. Nechcel, aby som čokoľvek hral - našťastie, lebo ja som hrať nevedel. Príbeh nevyžadoval hereckú expresiu, filmovú pravdu nachádzal v tlmenej a skrývanej bolesti z reality."
Máte z filmu obľúbenú scénu?
"Nemám. Pozerať sa na seba dosť vyrušuje."
Ako si pamätáte nakrúcanie v rómskej osade?
"Dobre. Miestni nás prijali ako svojich. Totiž, aj filmový štáb má svojho vajdu. Dušan si ich získal už pri obhliadkach a vo všetkom slovo dodržal. Dodržali ho aj oni. Ja som tam žil v zajatí detí a odolával som láske dospievajúcej rómskej dievčiny. Dlho sme si potom písali."
„OČI Ivy Bittovej a UŠI Juraja Nvotu“, komentuje jeden divák na webe. Ako sa vám dvom vtedy spolu hralo?
"Krásne a myslím, že by sme to vedeli aj dnes."
Miloš Krekovič
