Keď som ako malá chodievala na plávanie, tréner nám dával domácu úlohu. Mali sme cvičiť vo vani dýchanie. Darmo sa vraj snažíme plávať, keď nevieme dobre dýchať. Najprv dýchaj, potom plávaj, dýchaj, ...
Hrdinka minidrámy Hola, Madrid! má niekoľko podobných poučných príbehov. Školský projekt, ktorý mal premiéru v priestoroch Divadelnej fakulty VŠMU, zapôsobil sviežosťou a úprimnosťou výpovede. Lýdia Petrušová nie je síce rodená performerka, ale v postave Slovenky v Madride bojovala statočne. Krehký príbeh o hľadaní lásky a miesta na svete by bol určite povedomý mnohým mladým.
Autorka Silvia Vollmannová vychádzala z autentických skúseností, ukázala milý pozorovací talent i zmysel pre pointu. Ako režisérka zas dokázala dopracovať situácie do divadelných metafor. Na pomoci jej bola strohá, ale funkčná scénografia Dáše Krištofovičovej. Mini〜priestor ohraničený kovovým rámom pôsobí ako súkromný bar ovenčený balónikmi pri detskej oslave. Hrdinka akoby práve spadla z oblakov, čo zodpovedá aj jej správaniu, balóniky sa postupne stávajú ľuďmi v preplnenom metre, holubmi či fiktívnymi nepriateľmi.
Nová premiéra katedry bábkarskej tvorby pripomenula staré otázky, čo môže dodať bábkový, či skôr alternatívny prístup k téme určenej dospelým, hranej živými hercami. Odpoveďou bola inovatívna práca s rekvizitami.
Reakcie publika ukázali, že ľudia prijmú s vďačnosťou, ak niekto pomenuje súčasné pocity. Ak povie, že aj v zahraničí sú ulice plné psích exkrementov, že aj tam stretneme plno stratených ľudí, ktorí majú presne toľko dôvodov vrátiť sa do rodiska ako zostať v cudzom prostredí, a že domov už dávno nie je nijakým samo〜zrejmým miestom.
