Jozef Jankovič (1937) má medzi slovenskými výtvarníkmi osobité miesto okrem iného aj preto, že sa nikdy neutiekal k umeniu zrozumiteľnému len úzkej skupine zainteresovaných. Výpovede jeho diel sú priamočiare a aj preto nesmierne popudzoval niekdajších ideologických dohliadačov; posolstvo jeho sôch či grafík chápali aj tí, ktorých umelecké vzdelanie pochádzalo napospol z inštitúcií typu Večernej univerzity marxizmu-leninizmu.
Aké chutné museli pre nich byť Jankovičove ironizujúce architektonické pseudoprojekty, kde s typicky chlapským gestom komentoval normalizačné jalovosti a znázorňoval manipulovanie s človekom.
Veľavravné názvy
Tvoril grafické diela (sochy vtedy robiť nesmel) s veľavravnými názvami typu: Projekt konsolidačného priestoru (1972) alebo Návrh dokonale izolovanej vily pre známeho slovenského básnika (1976) či Návrh 44-podlažného mrakodrapu k 44. výročiu (1977). Častým motívom uňho bola architektonizovaná ľudská postava a znázornenie jej odcudzenosti transformáciou napríklad na panelák alebo na pamätník s pochybným normalizačným motívom.
Svedčí o tom aj súčasná výstava Jozef Jankovič pohľadom Sabiny Jankovičovej, ktorá je pokračovaním cyklu XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie v Slovenskom inštitúte v Prahe.
Tomu, kto jeho dielo nepozná, by sa mohlo zdať, že to boli nejaké prvoplánové protirežimové agitky. Ale Jankovičovo pevné presvedčenie o klasických hodnotách umenia, jeho majstrovské zvládnutie výtvarného remesla a najmä univerzálna dimenzia jeho výpovede urobili z týchto grafík skvelé kreácie presahujúce svojím významom obdobie svojho vzniku.
Dnešnej mladej generácii už môže byť ľahostajné dávne šikanovanie autora, ale iste sa jej dokáže prihovoriť popri sarkastickej kritike úbohosti vtedajších čias aj hlboká výpoveď o človeku v ktorýchkoľvek časoch.
Nielen rozmar sochára, ktorý smel len kresliť
To, že na výstave vidíme ponášky na architektúru, nie je len rozmar sochára, ktorému nedovolili „sochať“, a tak si iba kreslil. Jankoviča totiž architektúra vždy priťahovala. Opakovane dokázal vstupovať so svojimi dielami do novovznikajúcich stavieb a stále si vedel udržať kontakt s aktuálnymi architektonickými prúdmi. Jeho práce môžeme dodnes vidieť na verejných priestranstvách.
Pravda, pokiaľ ich nezdemolovali tí, ktorí s architektúrou narábajú ako so spotrebným tovarom, či už to bolo za normalizačného ničenia „abstraktných“ sôch, alebo v dnešných časoch horúčkovitého stavania a prestavovania.
Jozef Jankovič sám má totiž už so svojím vôbec prvým dielom podobne zlú skúsenosť: jeho sochu Obete varujú pre Pamätník SNP v Banskej Bystrici (architekt Dušan Kuzma) z pamätníka zakrátko po jeho otvorení roku 1970 odstránili. Trpké zobrazenie kopy mŕtvol s desivo vztýčenými živými nesedelo socialistickému erárnemu optimizmu, hoci to bola asi najlepšia monumentálna socha slovenského sochárstva.
Do pamätníka sa ju podarilo navrátiť až po zmene režimu v 90. rokoch.
Autor: Matúš Dulla
