Je to vlastne byt v byte. Na 170 štvorcových metroch sa nachádza rozľahlá obývačka, kuchyňa, hosťovská izba a spolu tvoria galériu s príznačným názvom Flatgallery. Súkromná časť je oddelená.
“Mať vlastnú galériu bol môj sen,” hovorí vyštudovaný kunsthistorik Andrej Jaroš. Zriadil si ju v prenajatom byte v centre Bratislavy.
“Zameral som sa na súčasné výtvarné umenie, hlavne klasickú maľbu. Obrazy sú predajné, ale obchodovaniu s nimi sa cielene nevenujem. Je to skôr nadšenie a podporná činnosť začínajúcim umelcom, dávam priestor najmä študentom a absolventom umeleckých škôl, ktorých považujem za talentovaných a ktorí zatiaľ nemajú šancu dostať sa do oficiálnych galérií. Je to pre nich platforma, kde môžu byť konfrontovaní so svojimi pedagógmi a ľudmi z výtvarnej obce,” hovorí.
Galériu prevádzkuje od decembra, raz do mesiaca organizuje vernisáž určenú pre priateľov, kunsthistorikov, zberateľov umenia a výtvarnú obec. Hoci treba mať pozvánku, občas sa nájde niekto aj bez nej, kto si neuvedomí, že sa nachádza v súkromnom byte.
“Majú pocit, že všetko je nejaká inštalácia a zvedavo skúmajú zákutia bytu. Zatiaľ sa však nestalo nič neobvyklé, čo by nám prekážalo,“ hovorí Jaroš.
Vernisáž sa v jeho podaní zmení v neskorých nočných hodinách na neformálnu párty s DJ-om, za večer sa tam premelie sedemdesiat až sto ľudí.
Takých, čo chodia iba najesť či napiť sa, tu vďaka pozvánkam nenájdete, ostatné dni stačí zavolať alebo sa objednať mailom a môžete si prísť pozrieť vystavené diela. Na rozdiel od bielej kocky, ako sa nazývajú klasické galérie, uvidíte exponáty priamo v byte spolu s nábytkom a bez umelého nasvietenia. Práve toto spojenie je pre mnohých inšpiratívne.
“Počas aktuálnej výstavy Alexandry Barthovej je tento pocit ešte výraznejší. Ak by ste Barthovej veľkoformátové obrazy uvideli v galérii, pomysleli by ste si: ‘Preboha, kam by som si takýto obraz zavesil?’. Tu zrazu vidíte, ako tie obrazy fungujú v reálnom prostredí, akú atmosféru vytvárajú, ako sa vedľa nich cítite. A viete si ich predstaviť u seba doma,” vysvetľuje teoretik umenia Andrej Jaroš.
Ak si zriadite galériu vo vlastnom byte, musíte sa zmieriť s tým, že návštevníci si budú prezerať aj vaše súkromné veci.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
O obrazoch radšej mlčíme
Vernisáže v bytoch boli v časoch normalizácie typickou aktivitou zakázaných autorov. V západných krajinách pôsobia ako nepretržitá alternatíva ku kamenným inštitúciám už od 60. rokov, nemali však potrebu vymedzovať sa voči politickému zriadeniu.
Ich výhodou je ekonomická nenáročnosť, finančná nezávislosť od grantov a štátnych podpôr a dramaturgická voľnosť. Zakladajú ich väčšinou samotní umelci v túžbe vytvoriť niečo iné ako inštitúciu a vystavujú v nich diela svojich známych alebo umelcov, ktorí sa im zdajú zaujímaví a perspektívni.
Nemajú snahu presadiť ich na trhu s umením či dostať do povedomia zberateľov. Ide im viac o stretnutie, aktívnu účasť divákov s nádychom akčného umenia.
“Bežná vernisáž v klasických galériách väčšinou prebieha za účasti pasívnych divákov – návštevníkov. Tí sa často boja spýtať na význam vystavených diel. Tento ostych a pomyselná bariéra sa v bytových galériách strácajú,” myslí si česká kunsthistorička a kurátorka Lenka Sýkorová. V Česku sa dlhodobo venuje galériám v súkromných bytoch a fenoménu umelcov kurátorov.
Náš strach rozprávať sa o umení, aby sme sa nestrápnili, súvisí podľa nej s vizuálnou gramotnosťou, ktorú nemáme dostatočne rozvinutú. Dôvodom je ja totalitná minulosť.
Sýkorová preto pozitívne hodnotí postoj bytových galérií k divákovi. Často plnia funkciu animácie, menia návštevníka na aktívneho účastníka performance alebo doprovodného programu a takouto netradičnou formou ho zoznamujú s umením. Ľudia sa vďaka domácemu prostrediu cítia uvoľnenejšie, stratia ostych a začnú sa vypytovať a lepšie rozumieť. “Uvedomia si, že tá tyčka v rohu nie je nejaká hlúposť, ale predstavuje určitý myšlienkový neokonceptuálny princíp a umelci študujú štyri až šesť rokov, aby ju mohli vytvoriť,” vysvetľuje Sýkorová.
Inšpirácia z Čiech
Jej projektom actiongalleries.info sa inšpirovala slovenská výtvarná dvojica Jarmila Mitríková – Dávid Demjanovič a v roku 2010 vytvorili na chodbe svojho bytu Výstavný priestor Grösslingová 49.
Za šesť mesiacov zrealizovali štyri vernisáže, pozvali napríklad českého umelca Marka Thera, ktorý vyhral Cenu Jindřicha Chalupeckého. “Zdalo sa nám čudné, že taký veľký umelec na Slovensku ešte nevystavoval. Nadrzo sme mu napísali, či by nepriniesol svoje dva krátke filmy a on prišiel,” spomína Dávid Demjanovič. “Keď človek robí takúto galériu, má možnosť osobne sa zoznamovať s umelcami, čo je úžasné.”
Bytové galérie podľa neho na Slovensku priebežne vznikajú a zanikajú. Sú poloverejné, propagujú sa plagátmi alebo pozvánkami cez mailinglist alebo sociálne siete. Mladým autorom poskytujú reakciu na ich tvorbu, často rýchlejšiu, priamejšiu a možno i úprimnejšiu než v oficiálnych inštitúciách. Známy je projekt Miry Gáberovej Chladnička alebo Výstavný priestor Björnsonova 2 Lucie Mičíkovej, Ľudmily Horňákovej a Zuzany Žabkovej.
Na prvý pohľad nič výnimočné. Obraz je však súčasťou výstavy.
FOTO - SME - GABRIEL KUCHTA
V Báhoni sa zľakli angličtiny
Jednu z prvých galérií v byte otvorili po revolúcii manželia Kissovci v Šamoríne. V roku 1995 sa vrátili z kanadskej emigrácie, vo svojom štvorizbovom byte vyčlenili tri izby a založili At Home Gallery.
„Na Slovensku bola vtedy zložitá politická situácia, éra Mečiara a bolo dôležité, aby vznikol priestor, kde by sa mohli ľudia stretávať a kde by mohli umelci, čo sa nedostali do štátnych galérií, vystavovať. Trochu to pripomínalo normalizačné časy,“ spomína Csaba Kiss. Neskôr s manželkou Suzanne zrekonštruoval a na galériu zmenil šamorínsku synagógu.
At Home Gallery mala veľký ohlas, v Šamoríne v tom čase nebola žiadna výstavná sieň a miestni obyvatelia si zvykli, že ak visí z okna zástava, môžu zazvoniť a pozrieť si výstavu.
Zapojiť miestnu komunitu sa snažil aj grafický dizajnér Róbert Paršo. Svoj dom v Báhoni, bývalú krčmu pri železničnej stanici, premenil na galériu FreeDom a organizuje v nej medzinárodné workshopy a stretnutia umelcov.
Asi najvýznamejšou akciou bola vernisáž medzinárodného projektu Multiplace v roku 2008, ktorá sa konala na šestnástich miestach sveta súčasne.
„Dom bol otvorený a Báhončania sa potešili, že sa u nich konečne niečo deje. Nadšene prišli, vošli dnu a keď zistili, že takmer všetci rozprávajú po anglicky, otočili sa a odišli,“ spomína dizajnér, ktorý v dome žije so ženou a troma deťmi.
Miestni podľa neho citlivo vnímajú aj to, že ide o súkromný priestor, majú rešpekt pred vstupom do cudzieho domu, hoci keď tu organizuje workshopy, priestor vždy prispôsobí tak, že nikde nenarazíte na súkromné veci, odstráni detské hračky aj zubné kefky z kúpeľne.
Chrbtom k obrazom
O výstavách vo svojom byte rozmýšľa i zberateľ Martin Ftáčnik. Nie je umelec ani profesionálny kurátor, no ak by sa mu to podarilo, vytvoril by samostatnú kategóriu v bytových galériách.
O umenie sa začal zaujímať počas štúdia v zahraničí a časom sa stal zberateľom. Venuje sa i obchodu s umením, pôsobil vo Fru Fru Gallery a momentálne radí niekoľkým záujemcom pri nákupe a budovaní častí zbierok.
„Ľudia na Slovensku spravia rýchle kolo, dajú si chlebíček a idú preč. Alebo sa rozprávajú otočení chrbtom k obrazom. Pritom v Paríži, v hocijakej maličkej galérii z tých stoviek, čo tam majú, stoja pred obrazom a hádajú sa. U nás si nanajvýš vypočujú päťminútový príhovor kurátora alebo galeristu,“ hovorí a verí, že v jeho byte by to bolo iné. „Pripravili by sme to trochu ako šou, obliekli by sme sa do gala, nebolo by to verejné a kurátor by ponúkol výklad, s tým rozdielom, že by ho všetci aj počúvali,“ opisuje Ftáčnik.
Oznam pre susedov
V bytových priestoroch sa nachádzajú aj profesionálne súkromné galérie. „V zahraničí to nie je až taký ojedinelý zjav, prízemné byty sa ťažko predávajú a prenajímajú, preto sa často využívajú na iné účely,“ hovorí kurátorka galérie Krokus Gabriela Kisová.
Ak chcete vojsť do galérie, ktorú vedie, musíte zazvoniť pri bráne, prejsť cez dvor a znova zazvoniť pri vchodových dverách. Sídli totiž v obytnom dome v centre Bratislavy. Prízemný dvojizbový byt kedysi slúžil vrátnikovi, jeho okienko je len čiastočne zamurované. Istý čast tu svoje služby poskytovala aj veštica.
Galéria usporadúva sedem až osem výstav do roka a systematicky spolupracuje a zastupuje svojich umelcov. Niektorých návštevníkov prekvapí malý priestor, iných to, že sa ocitli v byte, hoci upravenom na galerijné účely – žiaden nábytok, biele steny.
„Aj vlastníci bytov boli spočiatku opatrní, pýtali sa, čo sú to za ľudia, kam chodia. Tak sme vždy pred vernisážou dali oznam na dvere a dnes sa už aj sami prídu pozrieť na výstavu. Za päť rokov si zvykli,“ hovorí Kisová.
Keď dieťa zaspí
V domácej galérii nemusí umenie iba visieť na stenách, môže tam vznikať – hoci aj v chladničke.
„Stanovila som si základné pravidlá: bude to môj priestor – kuchyňa a obývačka, zapnutá kamera pri dverách spálne a baby monitoring, keby dieťa začalo plakať,“ opisovala vznik svojho diela Mira Gáberová pred porotou ceny pre mladých umelcov. Séria videí, ktoré nakrútila doma so svojimi priateľmi počas niekoľkých večerov, napokon vlaňajšiu Cenu Oskára Čepana aj získala.
Princíp bol jednoduchý – vždy niekto z pozvaných vymyslel koncepciu večera, všetko sa zapisovalo do zošita a postupne vznikali akcie pre úzky okruh ľudí. Prvá takáto performance sa nie náhodou volala Dieťa spí vedľa. „Mám malé dieťa, väčšinu času teda trávim vo svojom byte, a preto sa všetky stretnutia konali tu, keď dieťa zaspalo,“ vysvetlila Gáberová.
Nebolo to však prvý raz, čo si do svojho bytu pozvala priateľov – umelcov, aby spolu niečo vytvárali. V roku 2009 vznikol celkom spontánne projekt Chladnička, vychádzajúci z toho, že ľudia si bežne na chladničku lepia rôzne odkazy, fotografie, obrázky a chladnička zároveň tak trochu pripomína typ ideálnej galérie – bielej kocky. To bol už iba malý krok k tomu, aby sa v konkrétnej chladničke Miry Gáberovej začali konať „výstavy“.
Jeden či dvaja autori mali vždy na akcii pre pozvaných umelcov príležitosť využiť chladničku na vznik inštalácií, videoartu či performance, no nezanedbateľný bol najmä spoločenský rozmer akcie, na ktorej sa pravidelne schádzalo množstvo slovenských a českých autorov.
Videoinštalácia Performance Group, za ktorú získala Mira Gáberová cenu Oskára Čepana.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Jana Močková
Laubertov Guggenheim
"Nebol som jediný, kto v minulom režime usporiadal vo svojom byte nejakú navonok utajenú výstavu, len pre úzky okruh pozvaných," hovorí Otis Laubert, a iba okrajovo spomenie Igora Kalného, Tóna Sládka či Kláru Bočkayovú. No kým u jeho kolegov z neoficiálnej výtvarnej scény išlo viac-menej o občasné akcie, Laubert sa domácemu vystavovaniu venoval dlhodobo a pripravil takmer dve desiatky expozícií.
"Začínal som v roku 1977 na Moskovskej ulici, výstavy boli vždy v lete, keď sa uvoľnila izba podnájomníkov, ktorí odcestovali na prázdniny domov." Po čase sa miestom jeho aktivít stal dom na Železničiarskej ulici pod Hlavnou stanicou, v ktorom vznikla filiálka Guggenheimovho múzea v Bratislave. Tento fakt bol len zdanlivo šokujúci, kto poznal Lauberta, bol zvyknutý na všeličo, a kto ho nepoznal, o pobočke legendárneho newyorského múzea nemal potuchy.
"Tam už to malo nádych súkromnej galérie, samozrejme, neverejnej. Výstavy trvali jeden deň, vlastne len večer, keď som prišiel z práce." Počas tohto večera sa na výstave vystriedalo okolo 70 pozvaných ľudí. "S ohľadom na priestorové možnosti som ich rozdelil do malých skupín, ktoré absolvovali prehliadku za striktne vymedzených niekoľko minút."
Každý návštevník mal na pozvánke určený presný čas nástupu, a kto spočiatku svoj termín - povedzme 18.06 h - bral na ľahkú váhu a neprišiel včas, dnu sa už nedostal. "Inak to nešlo," vysvetľuje Laubert. "Bol som na to sám a nemohol som počas čítania kurátorského textu chodiť otvárať dvere oneskorencom, ktorí búchali na bránu. Samozrejme, najmä zo začiatku, kým si ľudia nezvykli, som si takto získal zopár nepriateľov."
Menoslov pozvaných tvorili jeho dobrí známi, "ľudia, ktorí si príslušnú výstavu museli zaslúžiť", a svoju úlohu zohral aj obranný efekt pred nežiaducou pozornosťou tajnej polície. "Nikdy sa však nevyskytol žiadny problém, ani jedna výstava nebola narušená. Kvitujem, že niektorí z ľudí, ktorí akoby tušili, že niečo s nimi nie je v poriadku, na výstavu napriek pozvaniu a svojmu evidentnému záujmu radšej neprišli."
Hoci Laubert poskytol svoj priestor aj kolegom, hlavným motívom jeho domácich výstav bolo prezentovať vlastnú tvorbu, keďže oficiálnu šancu počas normalizácie nemal. Dnes je rešpektovaným a vyhľadávaným výtvarníkom, vystavujúcim v špičkových svetových galériách.
Alexander Balogh
