aných hostí.
Majú váš súbor radšej doma v Petrohrade či v zahraničí?
Nedá sa to povedať. Sú aj takí blázniví ľudia, ktorí za nami cestujú po celom svete, ale aj tí, čo úplne odmietajú náš štýl. Ale ak by nás nemali radi, nepozývali by nás na najlepšie scény na svete. Vonku hráme veľmi veľa, len za minulý rok to bolo viac ako stodvadsať predstavení od Pekingu cez New York až po Miláno či Rím. Nedávno sme s baletom Rodin vystupovali v Théatre des Champs-Elysées v Paríži. V tomto snobskom meste, ktoré už zažilo azda všetky umelecké prúdy, nás prijali veľmi vrelo.
Do akej miery dokáže tanec pretlmočiť príbeh?
Tanec nevnímam ako niečo abstraktné. S našimi inscenáciami sme vystupovali ešte aj v Afrike a všade im rozumeli, a to aj bez toho, aby napríklad poznali príbeh Anny Kareniny. Asi existuje akýsi univerzálny jazyk ľudského tela. Za milióny rokov ľudského rozvoja sa nakopili isté znaky či symboly vyjadrujúce radosť, bolesť či nenávisť, a tie sú pochopiteľné všetkým na svete. V Japonsku možno niektorí nepoznajú ani Tolstého, ale vnímajú náš príbeh, akoby ho napísal Japonec. Tanec je jazykom budúcnosti a svetovej integrácie. Ak Kareninu Japonci vnímajú po svojom, spojením ruskej a japonskej mentality vzniká niečo nové.
Ako vnímate Annu Kareninu vy?
Nie som advokát ani prokurátor, snažil som sa len ísť po Tolstého texte. Je zaujímavé, že dlho pred Freudom urobil analýzu ženskej psychiky a ukázal, ako jej vášeň rozleptáva jej osobnosť a ako ju tragicky premení erotická závislosť od muža.
Ako sa vám páčil najnovší film Joea Wrigta Anna Karenina?
Prvá časť je dobrá, potom je to už horšie.
Prečo je táto téma stále taká populárna, že sa dostáva aj do komerčných filmov?
Lebo dilema medzi láskou a povinnosťou, medzi milencom a rodinou, vášňou a nezávislosťou je večná. Tieto problémy sú rovnako aktuálne, ako boli pred stopäťdesiatimi rokmi. Anna Karenina sa už stala mýtom, večnou schémou. Nedokázala sa vyliečiť zo svojej vášne a padla jej za obeť. Zároveň je v tejto hrdinke veľmi veľa pozitívneho, lebo išla až do konca. Dnes všetci hľadajú kompromisy, lásky sú pragmatické a polovičaté. Obraz Kareniny už možno dnes nie je aktuálny, ale je stále zaujímavý, lebo po takejto veľkej láske stále túžime.
Máte nejakého obľúbeného činoherného či filmového režiséra?
Veľmi rád sledujem filmy aj divadlo, ale nie som fanúšikom žiadneho konkrétneho choreografa ani režiséra. Klaňanie sa idolom považujem za niečo veľmi obmedzujúce, už Biblia zakazovala vyrábanie si modiel. Dielo, ktoré ma zaujme, sa vo mne zastaví, tie ostatné cezo mňa len prejdú. Chcem byť otvorený voči všetkému, slobodný od všetkého a každého, chcem sa sám rozvíjať. V posledných desiatich rokoch som urobil viac rôznorodých baletov, ktoré zodpovedali konkrétnej potrebe môjho osobného rozvoja.
Cítite sa skôr dedičom klasického baletu alebo neoklasických choreografov ako Roland Petite či John Neumeier?
Vážim si všetkých svojich kolegov, ale myslím si, že naše divadlo je výnimočné práve tým, že sa nepodobá na žiadne iné a ponúka svoj individuálny štýl.
Ten Eifmanov?
Áno. Oslobodili sme sa od konkrétnej techniky, snažíme sa však vyjadriť všetko to, čo môže ľudské telo vyjadriť. Je to veľmi jemným nástroj, možnosti tela sú unikátne a zaslúžia si, aby sa rozvíjali. Nejde len o techniku, ale aj o duchovnosť. My vchádzame do hlbín psychologizmu, ktorý sa dá vyjadriť len novým spôsobom tanca, ani klasikou, ani neoklasikou, lebo tieto techniky s psychológiou nepracujú. Myslím si, že sme našli symbiózu medzi tradičnou ruskou baletnou kultúrou 19. a 20. storočia a všetkými výdobytkami súčasných svetových choreografov.
Máte rád v tanci moderné trendy?
V rámci súčasného tanca sa prezentujú aj veľmi amatérske veci. Na to, aby ste cítili, čo je moderné, musíte mať veľký talent. Všade na svete je dnes veľa diletantizmu, čas rozsúdi, čo bolo a čo nebolo umenie. Avantgarda sa už nemá kam ďalej rozvíjať, práve preto je náš štýl takou veľkou výzvou. Nezaujíma nás len rozvíjanie možností tela, ide nám o baletné divadlo, teda nie divadlo tanca. Chceme robiť divadlo, ktoré má svoju dramaturgiu, svojich hrdinov, svoje charaktery, kostýmy, teda všetky prvky, na ktorých stojí syntetické umenie.
Ako sa vám tvorilo za socializmu a ako dnes?
Za tridsaťpäť rokov existencie sme už zažili komunizmus, perestrojku aj nové časy. Zachránili sme divadlo, a to je obrovské šťastie. Vždy som sa snažil - bez ohľadu na zriadenie - zostať umelcom, ktorý vyjadruje svoje predstavy a myšlienky. Dnešná situácia je pre mňa ideálna, štát podporuje umenie finančne aj morálne, ale zároveň nám dáva umeleckú slobodu. V tomto roku otváram v Petrohrade akadémiu tanca. Je to veľká vec, ak štát vkladá také obrovské peniaze do novej školy. Do troch rokov postavíme aj nové divadlo, ktoré sme nazvali Palácom tanca. Moji umelci majú zdravotné poistenie aj sociálnu podporu. Za socializmu nedávala politická cenzúra možnosti na slobodné vyjadrenie.
Existovala cenzúra aj v tanci?
Bola vo všetkom, hoci bola často až smiešna. Niektorí hovorili, že to, čo robím, ani nie je choreografia, ale pornografia. Každú inscenáciu sme najprv museli ukazovať miestnemu sovietu, často aj viackrát, aby nám ju povolili.
Chystáte sa hosťovať aj v iných baletných súboroch?
Veľmi rád robím aj inde, ide mi o talent, nie o to, kde sa tanečník narodil. Mám stále veľa ponúk, ale prijímam ich stále menej. Času je málo a musím strašne veľa urobiť na našej škole.
Je výhodou robiť toľké roky s tými istými tanečníkmi?
Vlastný súbor vám dáva možnosť každodenne umelecky pracovať. Svojich tanečníkov dobre poznám, viem z nich vyťažiť maximum a vytvoriť s nimi tvorivú atmosféru, v ktorej sa viem realizovať. Je pre mňa obrovským šťastím, že sa môžem zaoberať umením.
Boris Eifman (1946), narodil sa v sibírskej časti Ruska, vyštudoval konzervatórium v Leningrade. V roku 1977 bol menovaný za šéfa Leningradského baletného súboru, ktorý sa dnes volá Eifmanov petrohradský balet. Medzi jeho dielami nachádzame tituly ako Don Juan a Moliére, Don Quijot alebo Fantázie blázna, Majster a Margarétka, Karamazovovci, Onegin, Červená Giselle, Rekviem, Anna Karenina, Rodin. Je známy svojimi psychologickými sondami do temných duševných stavov.
