Ray Cooney: Všetko sa posralo * Dramaturgia: Miloš Ruppeldt * Kostýmy a scéna: Miloš Pietor * Preklad: Danica Haláková * Réžia: Karol Spišák * Hrajú: Števo Kožka, Zuzana Skopálová, Ivan Šándor, Ján Mistrík, Dušan Kaprálik, Marián Labuda, Ivan Pietor, Gabika Škrabáková, Zdena Studenková a i.
A kto to teda vlastne posral? Dramaturg, ktorý vybral hru plnú senilného podpásového a politického „humoru“. Pravdepodobne len pre jej šokujúci názov. Aj režisér, ktorý nedostal ani jediný nápad a celkom podľahol monotónnemu obmieňaniu dvoch mizanscén. Inscenácia je únavná, zdĺhavá a nezasmejete sa ani pri najlepšej vôli. Aj scénograf pokazil, čo mohol, napriek tomu, že mal jednoduchú úlohu vytvoriť interiér hotelovej izby. V jej zadnej časti je umiestnené okno, kde sa odohrávajú dramatické a prekvapivé situácie. Tie však diváci sediaci v ľavej časti hľadiska nevidia, lebo im vo výhľade na okno bráni masívne zelené kreslo. Takže keď minister zvádza sekretárku a tá zrazu začne jačať, nevedia prečo. A nevedia to, ani keď začne jačať minister. Minister a sekretárka nájdu v okne privretú mŕtvolu. Minister privolá na pomoc tajomníka, aby mu v zápase s ňou pomohol.
Prvá polovica inscenácie rieši neustále problémy s nájdenou mŕtvolou. Druhá s mŕtvolou, ktorá ožila, a s manželmi, manželkami, milenkami. Pritom padajúce okno neustále niekoho priviera, večne zvoní telefón, niekto je striedavo do skrine zatváraný a vypúšťaný, ozýva sa buchot na dvere hotelovej izby. („Novinári? Televízia?“) A vždy v nevhodnom čase, lebo ide predsa o ministra, sex a mŕtvolu. Ak budeme považovať zmätok, virvar a permanentnú nervozitu za akčnosť, tak ju nemôžeme inscenácii uprieť.
Herecký prejav, ktorí majú všetci herci v inscenácii prekvapivo rovnaký - vidno, že sú naladení na rovnakú strunu - pripomína excentrické prejavy vrcholnej puberty. Sexuálne vzrušenie sa prejavuje u ministra neustálym nešikovným poskakovaním, paródiou tanca, prehĺtaním a slintaním. Že by to hádam dnes večer robil prvýkrát? Hlavnú rolu hrá humor pre prvú signálnu sústavu. Nesmejeme sa na tom, čo postava robí alebo rozpráva, ale na tom, že má veľké zuby, smiešne meno, že rozpráva s prízvukom. Na tom, že minister je smiešne doobliekaný, keď ho vyrušia v záletoch. Napchá si zelený župan do nohavíc a hneď je smiešny aspoň na dvadsať minút. Chyžná je smiešna, lebo má veľké zuby a hovorí stále „no capisco“. Jediná salva smiechu zaburáca vďačným publikom, keď jej zuby vyletia z úst. Tajomník je smiešny, lebo má stále starosť o mamičku, a spolu so sekretárkou sú smiešni preto, lebo bez prestania (a bez ohľadu na uši divákov) hovoria vzrušeným, hysterickým alebo hrdelným, frenetickým hlasom.
Herecký prejav všetkých hercov je krajne afektovaný, a nielen v spôsobe rozprávania, ale aj v pohyboch a v hre s rekvizitami. Ťažko tu hovoriť o svetlých momentoch, ale v rámci inscenácie je to hra s mŕtvolou ako s bábkou a herečka Zdena Studenková, ktorá na rozdiel od kolegov nemá problémy s hraním na javisku.
Smutný je aj aktuálny politický humor. Nechýba George Bush ani domáca scéna. Keď minister podrazí svojho tajomníka, ten sa naňho v zlosti zaháňa fľašou a kričí: Viete čo ste? Viem čo som… Ale keď mi to takto pôjde ďalej, môžem skončiť ako predseda vládneho hnutia.
Neviem, s akým volebným výsledkom rátali umelci z Novej scény. Ale posrali to tak či tak. JANA PARKROVÁ