Po Štefanovi Kocánovi, Pavlovi Bršlíkovi a Adriane Kučerovej sa v koncertnom cykle Veľké slovenské hlasy predstavila Jana Kurucová.
Na rozdiel od o čosi starších predspevákov v životopise mladej mezzosopranistky zatiaľ (ešte) nesvietia mená najslávnejších operných scén. Pôsobiskom Jany Kurucovej sa po roku strávenom v Opernom štúdiu Bavorskej štátnej opery a troch sezónach v nemeckom Heidelbergu stala berlínska Deutsche Oper. Tu k jej profilovým úlohám patrí najmä Rosina z Barbiera zo Sevilly, vďaka ktorej ju po februárovej premiére v SND konečne pozná aj slovenské obecenstvo.
Na utorkovom recitáli, sprevádzaná piatimi kolegyňami z berlínskeho komorného ansámblu Alba Musicale, predstavila ďalšie ťažiskové oblasti svojho repertoáru. Najprv sa rozohriala v troch kratších mozartovských áriách (chlapčensky zmätený Cherubín, koketná Zerlina, bolesťou z ohrdnutej lásky rozhnevaná Donna Elvíra). Po nich si trúfla na náročné číslo z Rossiniho Tancreda a vo finále prvej časti koncertu – tak ako pred pár dňami v Berlíne po boku Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka - zažiarila v pijanskej piesni Maffia Orsiniho z Donizettiho Lucrezie Borgie.
Ani v piesňovom bloku nehladkala poslucháčov zvyknutých na známe šlágre. Španielske piesne Manuela de Fallu, interpretované s obdivuhodnou hudobnou inteligenciou, očarili náladovou paletou, ktorej dominovali introvertné clivé tóny. Rovnako vášnivé zarzuely ukázali, že osobitou kvalitou Kurucovej mezzosopránu je farebná i výrazová mäkkosť, v jej technicky dôsledne kontrolovanom a kultivovanom hlase absentujú „živočíšne“ tóny.
Herecká spontaneita mladej sympatickej umelkyne, ktorej nie je cudzia ani zdravá štipka „šoumenstva“, sa naplno prejavila najmä v prídavku – po dramaturgicky citlivo vystavanom programe to roztočila v slávnej Habanere z Bizetovej Carmen.
