Stále ju považujeme za divu, ktorá vniesla do vôd slovenského divadla esenciu plnokrvnej a vzrušujúcej práce. Uznávaná maďarská divadelníčka Enikő Eszenyi po rokoch opäť režíruje v Bratislave. Tentoraz v Divadle Aréna naštudovala hru Venuša v kožuchu. Tvorcovia sľubujú, že takú koncentráciu erotiky sme u nás na javisku ešte nezažili.
Ľudia vás na Slovensku poznajú hlavne ako divadelnú režisérku. Ako sa vám darí doma v tejto oblasti?
Odkedy som riaditeľkou divadla Vígszínház, ku ktorému patrí navyše aj divadlo Pesti színház, neprijala som žiadnu réžiu ani doma, ani v zahraničí. Vedenie veľkého divadla je spojené s veľkými tlakmi a záťažou. Po večeroch treba usadiť aj 1700 ľudí. A to ich ešte musíme najprv do divadla prilákať, čiže zostaviť program a postarať sa o všetko, čo s ním súvisí. To je také množstvo úloh, že v posledných štyroch rokoch som pracovala len na tomto fronte.
Kde ste si teda našli čas na réžiu v Bratislave?
Máme už hotový plán na ďalšiu sezónu a zdá sa mi, že bude všetko v poriadku. Tak som sa rozhodla, že pozvanie do Divadla Aréna prijmem. Dokonca som tu prijala ešte jednu réžiu – budem pripravovať Večer Trojkráľový na Letných shakespearovských slávnostiach. Samozrejme, mám dosť práce aj doma, ale z mladých hercov tu ide taká fantastická energia, že som pocítila, ako veľmi s nimi chcem robiť.
V Divadle Aréna padla voľba na hru Venuša v kožuchu. Kto s ňou prišiel?
Odporučila som ju, máme ju v repertoári aj u nás v Budapešti. Je to hra s malým obsadením, zdalo sa mi, že za daný čas sa bude dať dobre zvládnuť. Veľmi som sa na ňu tešila, je to výborné dielo a hlavných protagonistov dobre poznám. Lipla som na tom, aby v hre hrali Diana Mórová a Tomáš Maštalír.
S oboma ste už v minulosti pracovali na pôde SND. Prekvapili vás niečím po rokoch ako herci?
Pred sedemnástimi rokmi sme s Dianou spolupracovali inscenácii hry Ako sa vám páči. Bola to moja prvá réžia Shakespeara a zároveň náš spoločný veľký úspech a pre nás obe dôležitý krok v divadelnej kariére. Získali sme aj cenu Dosky. Tejto čarovnej spolupráci pod vtedajším vedením riaditeľa Petra Mikulíka a dramaturga Martina Porubjaka som mohla ďakovať za to, že ma neskôr viackrát prizvali k spolupráci aj kolegovia z Prahy. Neskôr som v Bratislave zrežírovala ešte Antonia a Kleopatru, v tejto inscenácii sa zase odpichol ako mladý herec Tomáš. Nebolo pochýb, že vo Venuši v kožuchu budú hrať títo dvaja. Zistila som, že časom dozreli a rozvinuli svoj talent, sú oddaní práci, robia ju s dušou. So slovenskými hercami je vo všeobecnosti dobre pracovať, majú dobrú techniku aj zmysel pre humor.
Je pre vás dôležité poznať herca ako človeka?
V skutočnosti to vlastne nemusí byť dôležité. Pracovala som s mnohými divadelníkmi, ktorých som hlbšie nepoznala. Ale keď ich zase poznáte, môže to byť o to väčšia radosť.
Hra Davida Ivesa Venuša v kožuchu je napísaná podľa románu Leopolda Masocha, ktorý na vlastnej koži skúšal útrapy a rozkoše masochizmu. Nakoľko je v živote človeka prítomná takáto úchylka?
Keď vyšiel Masochov román, nie náhodou podľa neho vznikol termín masochizmus. Bola to rovnako dôležitá vec ako spomienky Markíza de Sade. Myslím si, že dnes sú praktiky pomenované podľa nich u mnohých ľudí tajomstvom, ktoré nechcú prezrádzať. V čase hospodárskej krízy asi môžu byť sexuálne otázky problémom, ktorými sa ľudia primárne nezaoberajú. V hre sa mnohé veci vymykajú priemeru. Ide však skôr o odlišnosť ako o nenormálnosť. V každom prípade je to téma, ktorá dráždi ľudí odjakživa.
Čo vás na tejto nej priťahovalo?
Ide o vzrušujúci príbeh muža a ženy. Masoch nás vedie po svojej ceste a zasväcuje nás do vecí, ktoré sa mu prihodili, ktoré zažil, čo cítil, ako sa trápil, aké mal pochybnosti ako človek i ako spisovateľ. Dramatik David Ives tento príbeh vsadil do divadelného prostredia a ponúka nadstavbu príbehu: Začínajúci režisér hľadá na úlohu ženy z Masochovho románu herečku. Divák teda nazrie nielen do zvláštneho života masochistu, ale aj do tvorby divadelného predstavenia. Výsledkom je nesmierne poetická hra, ktorá má veľmi ďaleko od bohapustej pornografie. Keď vidíme, prečo sa niečo deje tak, ako sa deje, tak problém možno lepšie dokážeme prijať.
Koľko lásky je v takom sado-masochistickom vzťahu?
Hrdina príbehu sám hovorí, že bez lásky to ani nedokáže robiť. Podstatou jeho konania je stav zaľúbenia.
Ako ste rozmýšľali o scénickom a kostýmovom stvárnení? Bol to problém, či skôr zábava?
Išlo to celkom spontánne. Keď som si u riaditeľa divadla v kancelárii sadla na jeho diván, hneď som vedela, že je to presne ten, ktorý by som chcela mať na scéne. Čo sa týka kostýmov, jednoducho sme zašli do sexshopu a Diana si tam vyskúšala veci, ktoré sme do predstavenia potrebovali. Ešte predtým len tak mimochodom poznamenala, že možno budeme musieť zájsť do Viedne, lebo u nás nebude dostatočný výber. Ale veru, zostali sme prekvapené, akú slušné ponuku majú bratislavské sexshopy. Zdá sa, že je dopyt je veľký.
V čom bolo náročné dostávať sa tejto téme pod kožu?
Po divadelnej stránke to pre mňa bola práca ako každá iná, vždy do nej idem s plným nasadením. Problémom môžu byť nečakané udalosti alebo situácie, ktoré ovplyvnia naše skúšky. V uplynulých dňoch slovenská divadelná obec stratila dve veľké osobnosti. Smrť Petra Mankoveckého i Milana Čorbu hlboko otriasla mnou aj ľuďmi v divadle. Skúšať v tých chvíľach bolo veľmi ťažké.
Je rozdiel medzi hercami v našom regióne alebo napríklad v Amerike?
Každý si predstavuje, že v Amerike sú iné podmienky. Režírovala som tam. Samozrejme, herci tam nie sú takí rozohratí ako tu u nás. Americký herec nedokáže hrať na javisku toľko ako tunajší. Mali by sme byť v strednej Európe hrdí, že máme výnimočných tvorcov a úžasný divadelný život. Ale podľa mňa je každý človek rovnaký, nech je to Slovák, Maďar, Hotentot. Aj divadelné herectvo je všade také isté, je úplne jedno, kde ste, vždy treba hrať rovnako dobre.
Vaše divadlo Vígszínház pripravuje medzinárodný divadelný projekt 1914 pri príležitosti stého výročia vypuknutia prvej svetovej vojny. Ako sa mu darí?
Už sa rozbehol. Prebieha medzi naším divadlom, českým Národným a Slovenským národným divadlom. Ide o spoločnú adaptáciu románu Karla Krausa Posledné dni ľudstva a Haškovho Švejka. Režírovať bude svetoznámy režisér Robert Wilson a inscenáciu uvedieme na budúci rok. Bolo úžasné sledovať kastingy, ozajstný zážitok! Pri tej príležitosti som v Prahe postretala kopu hercov zo Slovenska – môjho obľúbeného Roba Rotha, Janka Koleníka, Alexandra Bártu či Riša Stankeho. Tento projekt pokladám za veľmi dôležitý. Žili sme tu spolu v monarchii a stále cítim potrebu raziť cestu veciam, v ktorých sa naše prostredia opäť prepájajú. V každom z nich žijú kvalitní ľudia, ktorí si zaslúžia, aby ich Európa sledovala.
Čo hovoríte na momentálnu atmosféru divadelného života v Maďarsku?
V maďarskom divadelnom prostredí je to teraz veľmi polarizované a búrlivé. Žiaľ, na vedenie divadiel veľmi silne vplýva politika. Momentálne sa na viacerých miestach udiali negatívne zmeny, viacero divadiel dokonca v uplynulom období zatvorili, čo je pre divadelníkov vždy smutné. Na druhej strane, kým v iných európskych krajinách, napríklad v Taliansku alebo v Španielsku, sa divadelný život dosť zužuje, u nás naopak rozkvitá. Náš divák má stále rád živú hru. Za svoj stánok ako jeho šéfka hovorím – sme otvorení a chceme slúžiť našim divákom čo najlepšie.
Aký význam má podľa vás súčasná maďarská dráma?
Na súčasnú drámu vôbec kladiem dôraz. V našom divadle sa jej venujeme bohato – z maďarských dramatikov rezonujú mená ako Kornél Hamvai, András Sütő, Szép Ernő či György Spiró. Shakespeare síce má večne aktuálne témy, ale predsa len, jeho príbehy sa nedejú dnes. Je dobré, keď môžeme samých seba vidieť očami súčasného autora.
