Jedno z najšťastnejších období života prežil slávny slovenský kostýmový výtvarník krátko po začiatku okupácie v Divadle na korze.
Milan Čorba (26. júl 1940 - 12. máj 2013) sa narodil v roku 1940 ako typický Prešpurák: českej matke a slovenskému otcovi v Kochovom sanatóriu. Ja som uzrel svetlo sveta o necelé štyri roky neskôr iba o nejakých tristo metrov ďalej v evanjelickej nemocnici. Takisto českej matke a slovenskému otcovi.
Obaja sme boli vojnové dietky, vyrastali sme v tej istej štvrti starej Bratislavy. Po Víťaznom februári šupli komunisti našich otcov do výroby – zrejme aj zato, že obaja hrali karty a tenis a viedli spoločenský život (môj tatko bol navyše v Demokratickej strane).
Milanovho otca advokáta odlifrovali do Košíc za robotníka na HUKO, môjho otca právnika do pražského ČKD, kde sa vyučil za zvárača. Milanov otec sa poranil a zomrel, môj otec to prežil a preškolil sa za inštalatéra hromozvodov. Lozil po strechách a bol na čerstvom vzduchu.
Stálo to zato
Po sovietskej invázii v roku 1968 sa nám – zopár absolventom Divadelnej fakulty VŠMU – podarilo založiť na Sedlárskej ulici v Bratislave malé pivničné Divadlo na korze.
Láskavo nám vládol najúžasnejší divadelný riaditeľ Kornel Földvári a ako scénický a kostýmový výtvarník tu pôsobil Milan Čorba. Po troch divadelných sezónach síce Divadlo na korze minister kultúry Miroslav Válek zo dňa na deň zrušil, ale tie tri roky stáli zato.
Milan Čorba to stručne a jasne vyslovil za všetkých: „Náš úspech spočíval v tom, že sme neboli kolektív, ale tím. Rešpektovali sme individualitu každého, cítili sme sa úplne slobodne, netvorili sme v mene vyššieho ideálu, mali sme diferencované názory a sklony a slušný mravný štandard. Prijímali sme hodnotový systém bez donucovania, nemali sme nenávisť k iným divadlám a divadelníkom, ktorí stáli mimo Korza.“
A ako dodával, mali sme aj spoločný zmysel pre humor. „To bolo podstatné. Svet, ktorý sa zdá nebezpečný, prostredníctvom humoru sa stáva smiešnym, prekonáva ťažkosti a smrť. Nie každý pozná povznášajúci pocit humoru. Mravokárca, moralista, trpiteľ, ako hovorí moja žena zaštiknutý, sa s humorom ťažko vyrovnáva,“ vravieval.
A keď sme už pri humore, nemôžem nespomenúť udalosť nadovšetko mimoriadnu: sobáš Milana Čorbu s Emíliou Vášáryovou. „Mali sme napochytro požičané obrúčky od svokry. Tých udalostí bolo toľko, že sme na prstene pozabudli. Osud nás tak spájal, že nejaké symboly spolupatričnosti neboli potrebné. Obrúčky sme svokre vrátili, svadobné šaty manželky sme požičali známym. Nemáme fotografie, video ani inú hmatateľnú spomienku,“ hovorieval.
„Svedok Milan Lasica sedel pri obede v Devíne na nafukovacom kolese, bol po operácii a jeho nálada tým bola limitovaná. Keď sme sa vrátili domov, svokra konštatovala: ´No, blázni.´“
Milan Čorba svoju manželku herečku Emíliu Vášáryovú odjakživa oslovoval Milu. FOTO – SITA
Jeho Milu
Milan svoju ženu odjakživa oslovoval Milu. I keď sa oficiálne volá Emília. Jan Werich jej raz povedal: Emília znie ako sladké Toskánsko, ale to Vášáryová mu znie ako dupot koní maďarských husárov.
Keď boli v Taliansku v Emilia Romagna, sledoval manželku a zároveň prírodu. „Majú spoločnú slnečnú povahu, ale aj kamenisté chodníčky. Príjemné je, že celok je veľmi harmonický. Ľudia v Emilii Romagna sa radujú zo života, víno len tak ochutnávajú, nepotrebujú sa potrundžiť. Radi jedia, radi odpočívajú, radi len tak pozerajú. Ako Emília, jednoduchšie – Milu,“ spomínal.
„Život človeka, ľudí a ľudstva sa pohybuje medzi nebom a peklom. Náboženstvo to skvele postrehlo. Všetci chceme do neba, ale prirodzenosť striedania nebo-peklo je taká silná, že neželané peklo sa aj v túžbe po nebi objaví, tak ako sa objavuje hriech v našom živote... Keď sa chod zdravého rozumu preruší, môže nastať nekonečná hrôza. Neodoláme otázke, čo bolo pred a čo bude potom.“
Teraz to už, milý Milan, azda vieš.
Autor: autor je dramaturg
