KNIHA TÝŽDŇA / DÝCHANIE: ZNAKOV & ČIAR
Hevierov autorský rukopis je spoznateľný formou i problematikou, osobitne to platí pre knihy najnovšieho obdobia
V básnickej zbierke Daniela Heviera Dýchanie: znakov a čiar (F. R. &G.) sa spolu s jeho lyrickým subjektom nachádzame v súčasnosti, s ním prežívame mnohé trápenia, usmievame sa či vysmievame, spomíname na príjemné, hneváme sa pre zlé. Autor použil formu, ktorá spôsobuje, že k tomu podstatnému sa musíme dostať cez dve vrstvy nápaditých metafor, cez typickú hevierovskú hru so slovami a ich tvarmi, lebo pomenovanie pojmov je niekedy diskutabilné („ak nezáleží na slovách / tak potom nezáleží ani na tichu“).
Aj v tejto knihe sa metaforickosť navrstvuje – jedna metafora vyvoláva inú, skrytú, ale prítomnú. Za sémanticky „neškodnými“ metaforami sú často ťažké úvahy. Autorova poézia bez interpunkcie a veľkých písmen nie je módou, ale má svoju vážnu rolu – prináša viacvýznamovosť a pri rôznych uhloch pohľadu na svet i zaujímavé výtvarné motívy. Daniel Hevier obohatil Dýchanie aj vlastnými kresbami, ktorých je toľko ako básní.
Veľká sila sna
V jeho textoch je vždy obdivuhodná zásoba nápadov, tém a motívov („začuješ náhodne vyslovené slovo / a zatúžiš okolo neho / vystavať jaskyňu“). Vo vnútri tejto stavby sa pohybuje moderný človek v často neznesiteľnom dynamickom stereotype („zľakneš sa / že by to mohlo tak ostať do večera / a vlastne navždy“), pričom autor neobchádza ani súkromie. Niektoré stránky súčasného sveta sa mu zdajú zmätočné. Lyrický subjekt sa necháva prekvapovať tušeným i samozrejmým („bol som šťastný“), v podtexte je túžba po niekom, smútok za niečím, strach i nádej, prítomnosť i večnosť.
Hoci tvrdí, že „recept na život / je taký prostý a zreteľný / a taký všetkým na očiach / že iba slepý by ho nevidel,“ predsa len vyjadruje ťažkosti bytia: odchádzajúce okamihy, ktoré môžu byť dôležité, jemné tóny zániku, napriek veľkému ruchu osamievanie človeka („som sám / a príjemne hladný / znesiteľný chudobný / a primerane nešťastný“). Stráca sa v súčasnom priestore a čase, uteká pred vlastným ja, má pocit, že o všetko prichádza, preto príjemné spomienky ukladá do podoby snov („neviem / či ja navštevujem tvoj sen / vo chvíľach / keď moje telo nevie o mne“).
Snu pripisuje v súčasnom neanonymnom svete veľkú silu („môže ma utešiť že môj sen nikto neuvidí“), tak ako aj návratu k autenticite, k prirodzenosti bytia. Lyrický subjekt akoby upratoval po doterajšom svojom živote, „aby sme si mohli spomenúť / na božské v našom mäsitom svete“, pokým nastane pokoj, ticho. Dovtedy trvajú úvahy o niektorých základných otázkach, typicky existenciálnych, so stopami Biblie a poznaním, že doba v súčasnom človeku zdeformovala i sakrálnosť.
Človek nikdy nie je bez hriechu
Verše sú aj nostalgické, s jemnými, žiaľnymi tónmi, hraničiace so sentimentalitou, keď vyjadrujú rôzne city a pocity smútku, bezmocnosti i hnevu z manipulácie človeka spoločnosťou („nič nie je na svojom mieste / ba niet ani miesta / ktoré by si mohol nazvať svojím“). Zákonitosti i bežné javy, každodenné problémy dokážu v subjekte vyvolať množstvo asociácií, tie sú v básňach voľne pospájané, takže ich interpretácia je viacnásobná a rôznorodá, niekedy predstavujú hlbokú fantáziu a tu sa začína jemné striedať s kritickým až sarkastickým, nastupuje vtipnosť, ironický tón vnímania súčasného života s nevysvetliteľným náhlením sa človeka i rýchlym pohybom všetkého okolo nás („listy zo stromov padajú / na bakelitovú dlážku / v nedeľu sa pôjdeme celá rodina / pomodliť do hypermarketu / a zaplávať si na benzínovú pumpu“).
Dobro a zlo v človeku z pohľadu rôznych historických časov je relatívne, človek a ľudstvo nikdy nie je bez hriechu. Vážne, pripomínajúce čosi barokové, sa strieda s odľahčeným, „secesným“, lyrické s epickým, objavené impresie nadobúdajú hodnotu symbolov. Takmer úplná absencia prírodnej lyriky naznačuje, žiaľ, už druhoradosť prírody v dnešnom svete, ale našťastie i uvedomovanie si pominuteľnosti človeka, nepodstatných, prchavých vecí, no „lístie pretrvá“.
Daniel Hevier každou knihou poézie tohto typu potvrdzuje, že skutočnosť je bez hraníc, dá sa v nej stále niečo nájsť, pomenovať to napríklad výtvarne („dýchanie čiar“) alebo literárne („dýchanie znakov“) a nechať to pôsobiť na človeka.
Ďalšie knihy
Kniha, ktorá sa stane
Kalligram, 2009
Táto kniha je osnovaná okolo číselnej symetrie – tvoria ju príbehy štyroch rozprávačov, troch mužov a jednej ženy. Ďalšou postavou je samotné Mesto s jeho skrytou topografiou. Mnohovrstevný tok rozprávania je citlivý k historickému času, ale aj príbehom, ktoré sa odohrávajú pred našimi očami. Najfascinujúcejším prvkom tohto románu sú postavy neznámych Rozprávačov, ktorí sa začnú zjavovať v uliciach stredne veľkého stredoeurópskeho mesta. Román je písaný rozmanitými štýlmi – jedna kapitola má napríklad charakter rapu, iná je ako rozprávka – udržuje čitateľa v napätí a núti pokračovať.
Vianočná pošta
Trio Publishing, 2011
Vo svojej najnovšej epickej básnickej skladbe prináša Hevier napínavý príbeh o tajomstvách Vianoc. Jeho rozprávanie je vnútorným "sporom" medzi moderným neprežívaním vianočného posolstva a skutočnou hodnotou Vianoc. Príbeh sa odohráva okolo postavy dieťaťa - toho súčasného i Božieho. Je to múdra kniha pre deti i dospelých, kniha, ktorá sa dá čítať i recitovať po celý rok. Čítanie Hevierovej Vianočnej pošty je pre čitateľa - a nielen toho detského - zážitok, rezonujúci dlho po vianočných sviatkoch.
Správca podstaty
Kalligram, 2011
„Nenazývam tieto texty poviedkami. Poviedka je útvar pomerne presne definovaný a usiloval som sa prekračovať hranice tohto určenia. Mohli by sa teda nazvať neutrálne iba textami, ale ja som ich nechcel rozprávať neutrálnym spôsobom. Naopak, chcel som ich podať tak, ako keď sa do starého múru rýpe kúskom skla. A tak by som mohol svoj spôsob písania pomenovať ako vrypy do suroviny,“ hovorí autor.
