Ego na sklonku postkomunizmu

Literárium / Eugen Gindl

Najlepší občania sú egoisti, pretože správanie človeka, ktorý robí iba to, čo je preňho výhodné, možno ľahšie predvídať. Tak možno zhrnúť tézu knihy Ego - hra života, o ktorej sa v posledných týždňoch v Nemecku diskutuje. Autor Frank Schirrmacher, ktorý je jedným z vydavateľov konzervatívneho denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung, upozorňuje, že model egoistického občana vyvinuli ešte v think-tankoch studenej vojny. S cieľom upevniť „rovnováhu strachu“. V poslednom desaťročí sa táto ideológia informačného kapitalizmu stala postrachom občianskej spoločnosti.

Podľa tejto ideológie nerobia ľudia nič bez racionálneho dôvodu. A tým je osobný prospech. Platí to vraj aj pre priateľstvo, lojalitu a lásku. Podvod a zrada sa v rámci tohto modelu stávajú rozumným správaním. Normou. Kto ju neuznáva, ohrozuje svoju kariéru.

Nová ekonómia pomocou matematiky radikálne zredukovala ľudí na množinu „prečítaných“ jednotlivcov. Ich myšlienky dokáže čítať, kontrolovať a predávať. So zámerom predpovedať riziká, zhodnocovať ich a eliminovať. Vzorce a algoritmy tzv. teórie hier vyvinuli geniálni vedci, nobelisti. V presvedčení, že objavili nástroj automatizácie trhov i správania ľudí v trhových procesoch. Stali sa architektmi sveta sietí, ktoré prepájajú ľudí s počítačmi a trhmi. V prvom desaťročí 21. storočia sa tento egomodel stal prírodným zákonom.

Svet prijal dogmu, podľa ktorej nijaká vláda, ani americká, nemá také znalosti ako „trhy“. (Nerozumie moderným finančným a informačným procesom.) A preto nedokáže realizovať vôľu väčšiny. Zrodil sa projekt „trhovej demokracie“. Alarmujúce je, že táto nová racionalita neposkytuje racionálne riešenia aktuálnych problémov. Politici sa ocitli v pasci. Tvrdia to nielen analytici a médiá, ale aj oni sami. Pokusy odstrániť krízu obmedzovaním demokracie a suverenity sú slepou uličkou.

Ekonómom „informačno-trhových štátov sa podarilo presunúť zodpovednosť na občanov. Ak ľudia protestujú, pretože sa ich kvalita života zhoršuje, propagandisti, rovnako ako tí za komunizmu, ich presviedčajú: Systém nefunguje, pretože sa nesprávate podľa našich rád.

Keď sa Franka Schirrmachera redaktor Spieglu spýtal, či sa nepovažuje za ľavičiara, odpovedal: „Aj ja, tak ako všetci, som iba svedkom vývoja, ktorý vyústil do privatizácie ziskov a zoštátňovania dlhov. Ale ja som znárodňovanie bánk nepožadoval. Vynútili si ho bankári.“

Filozof Boris Buden v knihe Koniec postkomunizmu optimisticky kuviká: „Ideológovia a propagandisti, ktorí tento systém okiadzajú, sú najsubverzívnejšou zo síl, ktoré ho podvracajú.“ Ocitli sa v roli Milouša Jakeša, ktorý v „slávnom prejave“ na sklonku reálneho socializmu obvinil občanov, že za zlyhávanie systému môžu najmä oni.

Egokultúra je návratom... Dobudúcnosti?