Anton Podstraský bol rebel, čo si vybral život na okraji spoločnosti. Občas ho na potulkách aj zbili, ale on sa vždy snažil zachrániť aspoň fotoaparát, aby mohol ďalej pracovať – zachytávať ľudí a život v uliciach mesta a dedín, ale aj v ich najhlbších putikách.
Volali ho Tono, Tonko. Za svoj ateliér považoval Miletičku, trhovisko, kde rád popíjal víno s kamarátmi, debatoval a pozoroval ľudí. Ale niežeby ostával iba tam – podrobne zmapovaných mal hneď niekoľko lokalít. Ako kľúč k usporiadaniu kontaktných fotografií na veľkých listoch papiera nepoužíval dátumy, čas či miesto, ale konkrétne názvy: krčiem, hostincov, pohostinstiev, vinární, pivární či kaviarní. Notoricky známych miest na niekdajšej mape Bratislavy: Ponorka, Rotunda, Fajka.
V dokumente, ktorý o ňom nakrútila Slovenská televízia v polovici 90. rokov hovorí: „Tá najväčšia ľudská spodina, odpad, má niečo do seba... V tom je to tiež fantastické. V tej chudobe, v tých podmienkach, v tom prostredí, tam je väčšia možnosť vzniku umenia.“
Anton Podstraský zomrel v roku 2007. „Ničoho sa vlastne nedožil,“ hovorí fotograf Miro Miklas a poukazuje na skutočnosť, že Podstraský bol počas života na okraji záujmu teoretikov.
Nestihol si už prečítať prácu, ktorú o ňom napísal, nevidel výstavu Stratený čas? Slovensko 1969 – 1989 v Slovenskej národnej galérii, kde mal fotky, výstavu vo Photoporte Synáčik ulice a ani knihu, ktorá sa prednedávnom dostala do kníhkupectiev. „Bol by z toho všetkého veľmi potešený,“ hovorí Miklas. „Raz mi povedal – Miro, prečo som ťa nestretol pred desiatimi rokmi? Ale vtedy som ja bol iba puberťák – povedal som mu na to.“
Podstraský daroval Miklasovi ku koncu života celý svoj archív – „celý svoj život“, ako zvykol vravieť - „Nič iné nemám, toto je moje všetko.“
Synáčik, odkiaľ ma poznáš?
„Nepamätám si celkom presne, ako som sa o ňom dozvedel prvýkrát, poznal som však jeho fotky,“ hovorí Miro Miklas. „V roku 1998 som zbadal, že bude mať výstavu v Dome kultúry v Ružinove. On tam vtedy pracoval, tak si to celé zorganizoval. Doniesol asi osemdesiat fotiek a prichytil ich obyčajnými špendlíkmi. Výstava sa volala Oko diabla - srdce cherubína. Vtedy som si hovoril – to je úžasné, veď on je ako náš Bresson.“
Keď potom Miklas začal študovať na Inštitúte tvorivej fotografie na Sliezskej univerzite v Opave, začal rozmýšľať, že by o ňom napísal prácu. „Chcel som urobiť niečo, čo bude mať zmysel a nie písať o nejakom celebritnom fotografovi, ktorého pozná celý svet,“ vraví.
Vedel, že Podstraský chodieva na trhovisko. Raz ho videl stáť na zastávke, pozeral sa akosi smutne, rezignovane, priam nešťastne, a to ho prekvapilo. „Nemyslel som si, že by bol takýto a už som si vravel, že mi tá práca asi nevyjde.“ Potom ho však stretol znova a už ho oslovil: „Pán Podstraský, ako sa mávate? On sa na mňa pozrel a povedal: 'Synáčik, a ty ma odkiaľ poznáš?' Tak som mu povedal, že my sa už poznáme dlhé roky, že ja veľmi dobre poznám jeho tvorbu. Usmial sa, otočili sme sa a išli na vínko,“ rozpráva Miklas.
Odvtedy boli ich stretnutia pravidelné, najprv na trhovisku, potom aj u Podstraského doma. „Vždy ma vítal rovnako: Miro, kde máš víno? Choď po cigarety a po víno, veď si celý život nič nerobil, ty umelecký zločinec.“
Najbohatší blázon
To, že sa o Podstraského nezaujímali teoretici, si vraj on sám nijako nebral. „Mám pocit, že o to ani nemal záujem. Nie že by nechcel vystavovať, ale nemal na to skrátka vlohy, všetko si robil iba pre seba,“ rozpráva Miklas. Vo svojom byte nemal jedinú zväčšeninu, iba kontaktné náhľady. Fotky, čo boli na výstave si vraj rozobrali ľudia a on nemal potrebu si ich doma zavesiť na stenu.
Umenie mal rád a všímal si, čo sa okolo neho dialo. Jeho obľúbeným fotografom bol Martinček, a tiež fotil aj dedinské prostredie a Rómov. V archíve mal však aj fotky spisovateľov a snímky z vernisáží výstav. Nebol teda úplne mimo umeleckej scény, nikto ho však nebral dosť vážne.
Keď v 60. a 70. rokoch robil pre filmové štúdiá na Kolibe, fotografoval nakrúcanie filmov po celom Slovensku. Robil pri ikonických filmoch tých rokov - Drak sa vracia, Boxer a smrť, Panna Zázračnica, Muž, ktorý luže či Ľalie poľné s režisérom Elom Havettom. „Hovoril mi, že to bolo fantastické obdobie. Našli vraj nejakú dobrú lokáciu na nakrúcanie – faru. Robili si aj žarty, odfotil napríklad Janka Melkoviča a jeho hlavu dal na sochu nejakého svätého, tak ich farár vyhnal a museli hľadať odznova,“ vraví Miklas.
Istý čas si Podstraský odsedel aj na psychiatrii, pre alkohol. Pobyt tam si vraj pochvaľoval, mal pravidelnú životosprávu a napriek zákazu ďalej fotil. Z časopisov a novín, kde fotky uverejňoval, mu do blázinca chodili aj honoráre. „Taký prípad tam ešte nemali. Bol som najbohatší blázon,“ vravel Podstraský.
V redakcii Smeny a humoristického periodika Roháč mu usporiadali aj malé výstavy. Jeho fotky sa v tlači objavovali ešte aj v polovici 90. rokov, no ako vravel, honoráre už neprichádzali.
Blízko úpadku
Teoretik Aurel Hrabušický v monografii píše, že, hoci Podstraský rád fotografoval dynamiku života, pre dejiny fotografie sú najdôležitejšie jeho záznamy skleslosti, nevládnosti, osobnej aj spoločenskej odovzdanosti a nehybnosti. „Málokto tak ako on predstavil typické prejavy spoločenskej stagnácie, vlastne reálny obraz reálneho socializmu v záverečnej fáze jeho existencie.“
Podľa Mira Miklasa je na jeho fotkách najlepšie to, že v nich cítiť aj autora. „Fotka je pre mňa prostredník, niečo, čo človeku dokáže sprostredkovať nejakú situáciu. Tonov prístup však spočíval v niečom inom. On tie zážitky, ten život nevnímal prostredníctvom fotky. On ich prežíval naplno, to bolo to najdôležitejšie – život s ľuďmi, s kamarátmi. Nefotil ich kvôli tomu, aby mal dobrú fotku, fotil ich, lebo sa na tom všetkom zúčastňoval.“
Celý Podstraského archív, respektíve časť, ktorá sa zachovala a ktorú daroval Miklasovi – to je výpoveď o jeho živote. Sú to unikátne fotografie konkrétnej doby, konkrétnych krčiem a ľudí, ale aj spôsob života, aký si zvolil jeho autor.
„Tono vedel perfektne vyjadriť tú dobu, úpadok a beznádej z toho, čo tu bolo, respektíve čo tu nebolo. On však nepatril medzi tých, ktorých by režim utláčal. Myslím, že necítil jeho ťarchu – bol to skrátka jeho spôsob života. Bol taká povaha – slobodný a bez záväzkov. Bol rebel a určite by bol taký istý, aj keby pôsobil v tejto dobe,“ dodáva Miklas.
Je rád, že sa v spolupráci so SNG, Photoportom a Slovartom podarilo vydať knihu Podstraského fotografií. „Teraz sa zdá, že nič nebola náhoda. Veľmi mu na tých fotkách záležalo, a teraz môžu jeho prácu a život spoznať aj iní ľudia, než tí, čo ho osobne poznali, a to by ho nesmierne tešilo, cítil by satisfakciu.“
Anton Podstraský
(1939 – 2007)
Slovenský fotograf – dokumentarista. Vyštudoval fotografiu na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. V 60. a 70. rokoch pôsobil vo filmových štúdiách Slovenského filmu v Bratislave. Potom sa živil ako fotograf v slobodnom povolaní, jeho fotky uverejňovali Smena, Večerník Bratislava, Nedeľná Pravda, Život, Roháč.
V roku 1969 mu usporiadali výstavu v redakcii Smeny, v roku 1985 v Roháči. V roku 1971 bol uverejnený jediný článok o jeho tvorbe v odbornom periodiku. V 70. rokoch si odsedel štyri mesiace, lebo strhol prvomájové transparenty. Súd mu nariadil aj protialkoholické liečenie.
Po novembri 89 sa jeho fotky objavili na výstave Šesťdesiate roky vo fotografii v Dome umenia v Bratislave (Hrabušický, Macek). V roku 2007 napísal o ňom Miro Miklas bakalársku prácu Anton Podstraský – Kronikár života. Spolu s Andrewom Hillardom mu v kaviarni Next Apache usporiadali malú výstavu.
Zomrel po zdravotných komplikáciách v auguste 2007. Celý život fotografoval prevažne aparátom značky Praktisix.
Monografia o ňom vznikla v rámci edície Osobnosti slovenskej fotografie, za ktorou stoja galéria Photoport, Slovenská národná galéria a vydavateľstvo Slovart.
