Znesvätím posvätný text, hovoril Baz Luhrmann, keď začal spolu s Leonardom DiCapriom nakrúcať Veľkého Gatsbyho. Nedajte sa oklamať. Ani jeho divoký štýl na to nestačí.
Jay Gatsby mal toľko košieľ, že by nimi zaplnil celé horné poschodie svojho veľkého domu. Lenže, nezáležalo mu na nich. Ani na tom, akú majú farbu, z akého sú materiálu a v ktorej svetovej metropole si ich kúpil. Všetky by ich s radosťou a so smiechom povyhadzoval - keby len celé svoje bohatstvo mohol vymeniť za jeden splnený sen. Za Daisy. Ženu, ktorú kedysi stratil, ale ešte stále ju miluje.
AP Photo/Warner Bros. Pictures, Daniel Smith
Nuda na večierku
Austrálsky režisér Baz Luhrmann raz cestoval transsibírskou magistrálou a bol trochu zdesený z podmienok, v akých sa ocitol. Ešteže si so sebou zobral román Francisa Scotta Fitzgeralda. S príbehom o Veľkom Gatsbym sa zrazu ocitol v Amerike a nadchýnal sa tým, čo práve objavil.
Nebol prvý. Nebol ani prvý režisér, ktorý chcel tento krátky a slávny román zadaptovať. Ale bol prvý, kto ho nechal vo filme poriadne žiť, kto pochopil a vystihol jeho skryté emócie.
Gatsbyho dom na Long Islande sa každý piatok plnil veľkolepými večierkami, a kým hostia špekulovali o tom, odkiaľ má na ne peniaze, on postával na okraji záhrady, díval sa do diaľky, pozoroval zelené svetlo pred domom oproti a vystieral ruku, akoby ho raz mohol dosiahnuť. V tom dome bývala Daisy, už vydatá, a zelené svetlo zosobňovalo jeho túžbu získať ju.
Fitzgerald vytvoril tajomnú literárnu postavu a Robert Redford bol nadšený, keď dostal príležitosť zahrať ju v roku 1974. Filmová verzia režiséra Jacka Claytona bola chladná a mdlá, ešte aj tie večierky v Gatsbyho dome boli nudné.
Bazovi Luhrmannovi museli pripadať dlhšie ako niekoľkodňová cesta vlakom. Keď o niečom rozpráva on, zväčša z toho vznikne divoká, emotívna a roztopašná hra. Aj v Gatsbym pomiešal staré filmové formy s novými, dokumentárny tón s fantazijnou akciou, divadlo s reklamnou estetikou, rapera Jay-Z s Gershwinom a Beethovenom.
A ani pri tom nemal obavy, či to všetko môže spolu fungovať, pretože to všetko spolu naozaj funguje.
AP Photo/Warner Bros. Pictures, Matt Hart
Úpadok bez komplexov
Bolo vlastne celkom logické, že jeho film otváral festival v Cannes. Jeho dramaturgovia obdivujú a potrebujú takých filmových kaskadérov - najmä ak sa už v minulosti ukázalo, že popri rozvíjaní nekonvenčnej formy ešte aj vedia, čo tým chcú povedať.
Austrálsky režisér bez komplexov koketuje s úpadkovým umením, čo v tomto prípade korešponduje s obrazom newyorských večierkov. Vo Fitzgeraldovej knihe už v sebe nesú morálny úpadok po ére bezstarostných dní a predznamenávajú hospodársku krízu na konci 20. rokov. Gatsbymu sa ešte podarilo zbohatnúť a dostať do spoločnosti bohatých, zároveň ho už však zastihla dezilúzia a sklamanie z toho, čo ho v takej spoločnosti čakalo.
Luhrmann nechcel, aby zostal taký. Leonardo DiCaprio ho preto zahral inak a ukázal ho ako komického až groteskného chlapca, ktorý má peniaze, ale aj trému. Potom ako elegána, ktorý sa naučil vystupovať sebavedomo a na úrovni. A nakoniec aj ako úbohého milenca, ktorého znemožní vlastný hnev a strach.
AP Photo/Warner Bros. Pictures
Prehnané výstrahy
Pripravte sa na to, že znesvätím posvätný text, hovoril Baz Luhrmann, keď začal Fitzgeralda filmovať. Boli to prehnané a falošné výstrahy, striedmosť a vnútorné ticho románu nenarušila ani posilnená úloha rozprávača (príbeh zaznamenal Gatsbyho sused Nick Carraway), ani 3D technológia, ani režisérova výstrednosť.
Naopak, Gatsbyho zobrazil vernejšie, ako by si vedenie festivalu v Cannes želalo. Gatsby veril, že všetko krásne ešte len príde a nakoniec ho tragické udalosti jedného leta presvedčili o tom, že všetko krásne už bolo.
Bol by to s týmto pekným filmom naozaj ukážkový večierok - keby sa jeho účastníci na druhý deň nezobudili s nákazlivou opicou, že nákazlivý sen je preč.
Leonardo DiCaprio a režisér Baz Luhrmann počas úvodného večera v Cannes. AP Photo/Lionel Cironneau
