V jeho rodnom Lipsku odhalia 22. mája – v deň narodenín Richarda Wagnera – bronzovú sochu v životnej veľkosti, tá však bude mať za sebou siluetu tieňa väčšieho, než je ona sama. Výnimočný skladateľ totiž ani dvesto rokov po svojom narodení neprestáva byť kontroverzne vnímanou osobnosťou.
Aký je jeho odkaz, rozprávkový či strašidelný? Povznášajúci či rasistický? Sú jeho opery výkvetom civilizácie či predzvesťou jej zániku?
Der Spiegel mal koncom marca na titulke Wagnera s drakom chrliacim oheň a s výrečným titulkom Šialený génius.
Wagner a jeho tieň
Premiéra inscenácie opery Tannhäuser v Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe vyvolala len pred niekoľkými týždňami škandál. Násilné scény strieľania a splyňovania väzňov v koncentračnom tábore, po ktorých museli k niektorým divákom privolávať lekára, viedli k okamžitému stiahnutiu produkcie. Manažment divadla sa následne rozhodol uvádzať naštudované dielo už len koncertne.
Režisér Burkhard C. Kosminski nezvolil túto aktualizáciu príbehu, ktorý je pôvodne o hrdinovi unikajúcom pred zvodmi Venuše, celkom svojvoľne. Pre Westdeutsche Zeitung sa vyjadril, že nechcel šokovať, len podnietiť pokračovanie diskusie.
Wagnerovo meno sa totiž spája nielen s hudobnou genialitou, ale aj so silným antisemitizmom. Pre mnohých tento výnimočný umelec predstavuje jeden z inšpiračných zdrojov nacizmu.
Faktom je, že Adolf Hitler Wagnerovu hudbu miloval natoľko, že si originálne notové zápisy vzal pred koncom vojny so sebou aj do bunkra, aby tam neslávne zmizli spolu s ním. Veľmi dobrý imidž nerobí skladateľovi ani to, že jeho hudba „prevychovávala“ politických zajatcov v Dachau. Pousmiať sa môžeme ešte tak nad tým, že výklady o ňom dostávali povinne aj ranení nemeckí vojaci a že návštevu Wagnerových opier dostávali nacistickí dôstojníci rozkazom. Rozdať im lístky zadarmo – ako prezradili prázdne sály pri oficiálnych príležitostiach – nestačilo.
V Izraeli sa jeho diela hrajú len celkom výnimočne, koncert plánovaný na minulý rok sa po protestoch nakoniec neuskutočnil. Dirigenti totiž musia v tejto krajine rátať s tým, že pri zvukoch Wagnera môžu na protest odísť zo sály nielen diváci, ale aj hudobníci.
Je však takýto prístup k Wagnerovi férový? Kádrujeme podobne aj ostatných skladateľov? Ani Chopin predsa nemal veľmi rád Židov.
Antisemitský traktát
Wagner síce skutočne nemohol za to, že ho obdivoval Adolf Hitler, ktorý sa dostal k moci päťdesiat rokov po jeho smrti. Avšak na svojej nacionalistickej povesti má istú vinu, dôkazy jeho zmýšľania totiž nachádzame v jeho traktátoch na spoločenské témy.
Kým esej Umenie a revolúcia (Die Kunst und die Revolution) vydaná v roku 1849 ho preslávila termínom „Gesamtkunstwerk“ (úplné umelecké dielo zahŕňajúce všetky zložky divadelného výrazu), esej Židovstvo v hudbe (Das Judenthum in der Musik) ho zviditeľnila v úplne inom, nie v dobrom svetle. V roku 1850 ju síce vydal pod pseudonymom, ale neskôr sa k nej prihlásil aj pod vlastným menom.
Židia sú podľa neho Nemcom cudzí, a to nielen výzorom, správaním, ale aj svojím umením. Vraj tvoria iba plytké diela, keďže nie sú v kontakte s ozajstným duchom nemeckého národa.
Wagner napísal aj niekoľko návodov na to, ako sa majú Židia zbaviť svojho nešťastného osudu. Dodnes sa vedú spory, či ním použitý výraz mal znamenať fyzické zničenie Židov, alebo len ich asimiláciu s väčšinou.
Kým monumentálnosť Wagnerovej hudby dodnes očarúva, štýl jeho písania je košatý a nejasný, čo len živí nové a nové interpretácie. Pravdou však je, že s verejnými protestmi voči uvádzaniu jeho diel sa začal stretávať už za svojho života.
Wagner mal pritom viacero židovských kolegov, vrátane dirigentov, ktorí dokonca dirigovali jeho diela na premiérach. Za zdroj Wagnerovho antisemitizmu však niektorí považujú závisť voči vtedy úspešnejším židovským skladateľom Felixovi Mendelssohnovi-Bartholdymu či Giacomovi Meyerbeerovi. Paradoxne, druhý menovaný Wagnerovi pomáhal s uvedením jeho debutu.
Nevlastný syn Žida?
Antisemitská línia wagnerovskej rodiny sa tým nekončí. Rasistické názory neskôr prezentoval aj Wagnerov zať Houston Stewart Chamberlain v knihe Základy 19. storočia. Wagnerova nevesta Winifred, ktorá prevzala vedenie festivalu v Bayreuthe po smrti manželky Cosimy a syna Siegfrieda Wagnerovcov, nacistov priamo podporovala, ba osobne sa priatelila aj s Hitlerom. Dokonca aj v tom období však na festivale vystupovali aj niektorí židovskí speváci. Sám Hitler sa dokonca pokúšal o angažovanie talianskeho dirigenta Artura Toscaniniho.
Ešte paradoxnejšie v tomto kontexte zaznievajú špekulácie nad samotným skladateľovým pôvodom. Richard Wagner sa narodil ako deviate dieťa policajného úradníka Carla Friedricha Wagnera, ktorý zomrel pár mesiacov po jeho narodení.
Biologicky však mohol byť aj synom dramatika a herca Ludwiga Geyera, s ktorým totiž jeho matka už v tom čase žila a po ktorom mladý Wagner do svojich štrnástich rokov nosil meno. Geyer býval vo štvrti, ktorá bola židovská, aj o Wagnerovi sa preto začalo šíriť, že by mohol byť Židom. Podľa neskoršieho záznamu z denníka jeho ženy Cosimy, dcéry Franza Liszta, však skladateľ neveril, že je synom Geyera, hoci sa vraj naňho dosť podobal Wagnerov syn Siegfried.
Podobné úvahy sú ilustráciou toho, ako bolestne sa stále vníma Wagnerovo dedičstvo. S jeho životom je to ako s jeho operami - jeden príbeh prináša naivné až absurdné libreto, druhý zas magickú hudbu. Aj kritici jeho názorov sa zhodnú na tom, že Wagnerov prínos do sveta hudby je monumentálny.
Hudobníci, do jamy!
Wagner bol nielen skladateľom, ale aj reformátorom divadla. Divadlo pre uvádzanie svojich opier v Bayreuthe nechal upraviť tak, aby vyhovovalo jeho umeleckým víziám. Bol to on, kto prišiel s myšlienkou, že v hľadisku má byť počas predstavenia tma a že svetlo má svietiť len hudobníkom, ktorých umiestnil do orchestrálnej jamy.
Richard Wagner poskytuje priam školský príklad toho, aké náročne je rozhodovať sa medzi dielom a životom geniálneho umelca.
Jana Kurucová, slovenská mezzosopranistka pôsobiaca v Berlíne, si jednoznačne vybrala jeho hudbu. „Mne je ho trochu ľúto,“ hovorí o Wagnerovi. Podľa nej ľudia, ktorí v jeho hudbe vidia prvky nacizmu, zmýšľajú podobne. Jej pripomína skôr staré československé filmové rozprávky. „Ja si pri Wagnerovi predstavujem Rumburaka,“ smeje sa.
Wagner sa vráti do Bratislavy ako parašutista
„Wagnerova hudba je mimoriadne intenzívna a silná, je naplnená magickou energiou,“ hovorí Andrej Žagars, režisér opery Lohengrin, ktorá bude mať už o týždeň premiéru v Slovenskom národnom divadle. Nebude to len jedna z radu premiér, Wagner sa vracia na našu scénu po takmer dvadsiatich rokoch, samotný Lohengrin bol naposledy inscenovaný v roku 1976.
„Je na zamyslenie, že pred rokom 1945 sa Wagner objavoval na bratislavskom javisku častejšie než po vojne,“ upozorňuje teatrológ Jaroslav Blaho.
Nemôžeme sa preto čudovať, že vedenie divadla zverilo inscenáciu do rúk radšej zahraničným tvorcom. Inscenačný tím pochádza najmä z Lotyšska, Žagars je riaditeľom národnej opery v Rige. Inscenácia vzniká v koprodukcii s Litovským národným divadlom, kde už mala aj svoju premiéru. Naši speváci dostávajú príležitosť zväčša až na druhej premiére, pre Miroslava Dvorského bude titulná postava jeho debutom.
Žagars neprichádza síce s veľmi provokatívnou verziou, ale Lohengrina neinscenuje ani ako romantickú rozprávku o rytierovi. Dej posúva do doby blízkej nepokojným časom opery - do začiatku druhej svetovej vojny. Lohengrin teda nie je posol Boha, ale parašutista na misii, ktorý pristál na katedrále s cieľom pomôcť ľuďom.
