Iránsky režisér Asghar Farhadi nepopiera, že tlak cenzúry na ňom zanechal stopy. O tom, ako sa stopy z minulosti nedajú poprieť ani zakryť ani v súkromnom živote, je jeho nový film Le Passé, nakrútený vo Francúzsku.
Nestarneme preto, že čas uteká a plynie. Starneme preto, že na nás čoraz viac a silnejšie dolieha to, čo sme už prežili. Môžeme sa snažiť akokoľvek, nič z toho nezmažeme ani nezakryjeme, hovorieval scenárista a priateľ Miloša Formana Jean-Claude Carriere. V Cannes ho citoval iránsky režisér Asghar Farhadi pri premiére svojho súťažného filmu Le Passé - Minulosť.
„Nechcem sa už vracať k minulosti,“ rozhodne sa v jednej chvíli jeho hlavná hrdinka. Stretla zaujímavého muža a chcela s ním žiť, lenže práve minulosť jej nový vzťah skomplikovala. Dospievajúca dcéra sa na ňu hnevala a nového muža v dome odmietala, myslela si, že to nie je čestný človek ani človek bez záväzkov, podozrievala ho, že svojím správaním ničí ľudské životy. Môže byť jej podozrenie pravdivé? To by najprv bolo treba tú minulosť osvetliť.
Tu sa veci hovoria priamo
Asghara Farhadiho budú ešte istý čas predstavovať ako režiséra, ktorý nakrútil film Rozchod Nadera a Simin. Za túto strhujúcu drámu zo súčasného Iránu získal Zlatého medveďa na festivale v Berlíne a potom aj Oscara pre najlepší cudzojazyčný film. Keďže mal aj dosť šťastia s úradmi (jeho rovnako slávny kolega Jafar Panahi skončil vo väzení), mohol cestovať a zvažovať, či prijme ponuky zo zahraničia, napríklad z Hollywoodu. Zatiaľ si vybral Francúzsko, tam nakrútil Minulosť.
Tvrdí, že už aj krátky pobyt v Európe ovplyvnil jeho písanie a vytváranie charakterov. Postrehol, že tu sú ľudia oveľa priamejší, keď si chcú niečo povedať, a priamejšie sú teda aj dialógy v jeho filme. Všetci sú v ňom Francúzi, okrem manžela hlavnej hrdinky. Z Iránu pricestuje pôvodne len preto, aby oficiálne ukončil štyri roky mŕtvy vzťah, rozviedol sa a umožnil svojej žene, aby začala odznova. Nakoniec práve on - nenavyknutý na také priame dialógy - donúti ostatných, aby si vypovedali a priznali minulé činy.
Farhadi si pritom nemyslí, že aj on sám bol pri filmovaní úplne oslobodený, sám sa ešte zo svojej minulosti nevyvliekol a zostal poznačený tlakom cenzúry, ktorú zažil doma. „Existujú dva typy cenzúry,“ hovorí. „Tú prvú, oficiálnu, vám nanútia úrady, a tú druhú, horšiu, si nanútite sami, a ja nepopieram, že som si niektoré obmedzenia už zvnútornil. Nepokladám to však za prekážku, skôr za tvorivú vec.“
Pravda v detektívke
Francúzi sa určite tešili, že Asghar Farhadi dokončil svoj nový film práve tak, aby stihol premiéru na festivale v Cannes. Nakrútil ho opatrne a so zmyslom pre detektívku, chýba mu však taký dramatický konflikt, aký bol v Rozchode Nadera a Simin. Tam napätie medzi hrdinami dotvárali a zvýrazňovali rôzne protichodné spoločenské prúdy. Minulosť je oproti tomu len prostý, intímny film, s menej dráždivou pointou.
Spoločné majú to, ako sa v nich postupne vyjavujú rozličné stránky toho istého príbehu a ako ťažko sa v ňom hľadá pravda. „Pravda nie je nič, čo by sa dalo uchopiť v priestore a čase,“ hovorí Farhadi. „Jej hľadanie je rovnako ťažké v prítomnosti aj v minulosti, nezáleží na tom, koľko fotografií, mailov či zvukových záznamov by nám v tom mohlo pomôcť. Pretože ako hovorí Carriere, minulosť neexistuje. Sú len naše spomienky.“
