Na filme Inside Llewyn Davis sa diváci v Cannes zasmiali. Jeho hrdinom je však nešťastný hudobník, ktorému nebola súdená sláva v Greenwich Village.
Keby ste prípadne nevedeli, prečo sa práve z Boba Dylana stala hviezda a hudobná legenda, režiséri Ethan a Joel Coenovci majú na to jednu teóriu. Predstavili ju vo filme Inside Llewyn Davis a práve s ňou súťažia v Cannes.
Poznáte meno Llewyn Davis? Samozrejme, že nie. Nikdy neexistoval, bratia si ho vymysleli. Ale dokázali ním opísať prelom 50. a 60. rokov, život a stav hudobnej scény v Greenwich Village. Tých, ktorým sa darilo, a tých, ktorým to nevyšlo.
Svet štrikovaných svetrov
Llewyn Davis mal za úlohu postrážiť mačku kamarátom. Nedokázal to, ešte si ani nestihol zapamätať jej meno a už mu ušla a túlala sa New Yorkom. Za normálnych okolností by to asi bola jedna z tých menej významných udalostí v jeho živote, v jeho prípade však čosi také len završovalo dlhé smoliarske obdobie, ktorým práve prechádzal.
Hudobný partner a kamarát, s ktorým nahral hit, spáchal samovraždu, krachujúci vydavateľ ho prestal platiť, a keď vystupoval v bare, mohol sa len nechápavo prizerať, ako ľudia žerú veselé mužské kvarteto v bielych štrikovaných svetroch.
Coenovci vedia vyrozprávať príbeh bez toho, že by jeho hlavný hrdina musel niečo zvláštne povedať. Viac o ňom hovorí to, čo práve vidí a ako na to reaguje. Llewyn Davis je talentovaný a celkom spoločenský človek, ale po istých skúsenostiach má skeptický a trochu nihilistický výraz v očiach, svet okolo seba zrejme hodnotí štýlom „všetci sú blázni, iba ja som lietadlo“.
Je v tom viac vtipu ako zatiaľ vo všetkých ostatných súťažných filmoch dokopy, je to však, prirodzene, humor čierny a cynický. V zásade je film Inside Llewyn Davis melancholickou road movie a na jeho konci je otázka, čo tvorí hranicu medzi úspechom a neúspechom. Konfliktom medzi ambíciami, túžbou po popularite a vôli zostať autentickým, úprimným.
Keď príde kritik z NY Times
Vo folkovej scéne sa vraj bratia Coenovci dobre vyznajú a aby boli ešte istejší, prizvali si na spoluprácu slávneho hudobného producenta T Bone Burnetta, ktorý napríklad sprevádzal Boba Dylana.
On na túto tému v Cannes povedal: „Je to taká nejasná a neuchopiteľná vec. O sláve niekedy rozhodne taká maličkosť, že keď sa pri vašom vystúpení v bare objaví kritik z denníka The New York Times. Vy môžete byť práve na smrť unavený, a tak si on všimne vystúpenie sviežeho, čerstvého chlapíka, ktorý začne spievať po vás.“
Ukázalo sa, že tento film sa stal príležitosťou pre mladého herca Oscara Isaaca, pôvodne z Guatemaly – novinári ho hneď začali považovať za jedného z kandidátov na cenu pre najlepší mužský herecký výkon.
Vedľajšiu úlohu rád prijal spevák Justin Timberlake, Coenovcom tiež pomohol zložiť pieseň Please, Mr. Kennedy. Je to chytľavý, trochu smiešny a vo filme zásadný song, lebo Llewyn nepochopil, aké peniaze by na ňom mohol zarobiť – a ani ho to nezaujímalo.
Aj Timberlake v Cannes skúsil vysvetliť, ako sa hudobník stáva alebo nestáva slávnym. „Raz mi jeden múdry človek povedal: Netreba byť vždy prvý. Lepšie sa majú tí druhí. Tí si zvyknú užívať benefity z toho, čo vymysleli tí prví.“
