Světlé dny (Host, 2013, preklad František Ryčl) sú tretím románom nemeckej spisovateľky a novinárky maďarského pôvodu Zsuzse Bánkovej. Napriek tomu, že zostáva verná svojim témam, ktorými sú hľadanie domova, rodičov či nejakého ukotvenia v realite, je to prvý román, ktorý zasadila do nemeckého prostredia.
Ide o rozkošatený text, ktorý akoby ani nebol z reálneho sveta. Hneď od začiatku ho presvetľujú žiarivé farby domčeka zlátaného z rôznych materiálov, vybaveného starými stoličkami a šálkami premaľovanými najmä na žlto. Dom cirkusanta Zigiho a jeho ženy artistky Évy stojí na okraji mestečka, presne tam, kde sa začínajú polia a les.
Vyrovnávať sa so stratou
Príbeh o tom, ako v roku 1956 ušli z Budapešti a chodili po námestiach nemeckých miest, kde si na živobytie zarábali ako pouliční umelci, sa však dozvedáme oveľa neskôr. Rozprávačkou románu je totiž Theresa – priateľka Évinej dcéry Aje. Spoločne dospievajú a mení sa aj ich optika vnímania sveta. Zo začiatku je ich život plný výletov na bicykloch, kúpania sa v jazere a radosti z nekonečných teplých letných večerov. Až postupne, ako dospievajú, začínajú vidieť svoj svet v súvislostiach a príbehoch rodičov.
Bánková vzťahy neopisuje – jej román je vzťahom. Postavy, ktoré v ňom vystupujú, nie sú figúrkami, ale skutočnými ľuďmi, ktorých čitateľ spoznáva presne tak isto, ako svojich reálnych známych. Ich životy sa skladajú postupne z príbehov, či príležitostných spomienok, strachu a poverčivosti.
Každý z troch priateľov – Theresa, Aja a Karl, sa vyrovnáva so stratou, s prázdnym miestom v príbehu, ktoré sa nedá obísť ani vyplniť. V dospelosti sa Karl začne venovať fotografii, Aja medicíne a Theresa prekladaniu – teda rozprávaniu príbehov. Všetci zapĺňajú prázdne miesta, či už obrazmi, alebo slovami.
Nič nie je samoúčelné
V Bánkovej debutovom románe Plavec hľadali dvaja súrodenci svojich rodičov, v Svetlých dňoch sa vďaka priateľstvu medzi deťmi vytvára aj vzťah medzi ich tromi komplikovanými matkami. Pocit neúplnosti a bolestnej straty je však rovnako silný ako v prvom románe. V tom rodičia chýbali fyzicky, tu chýba ich príbeh, vysvetlenie toho, prečo sa aj počas jasných dní nad Évinou záhradou vznáša temnota.
Světlé dny zapĺňajú ľudia, ktorí hľadajú liek na bolesť. Nachádzajú ho na pomedzí sna a reality, na mieste, kde sa odohráva všetko dôležité. Kde si uvedomujeme, ako nakladáme s časom a jeho plynutím, s realitou, ktorá sa pod jeho vplyvom neustále mení, a postupne skladáme svoj svet do obrazov tak, ako to robí aj rozprávačka Theresa.
Román plynie pokojne napriek tomu, že sa venuje komplikovaným témam a zložitým vzťahom. Žiadna nereálna pasáž či gýčová situácia nie sú použité náhodou a nie sú samoúčelné. Světlé dny sú autorkinou nepochybne najdospelejšou a najlepšou prózou.
Autor: Aňa Ostrihoňová
