Pri príležitosti 1150. výročia príchodu byzantskej misie na Veľkú Moravu vyšlo aj tretie vydanie knihy Richarda Marsinu Metodov boj (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Pôvodný text je oproti prvému vydaniu spred troch desaťročí len mierne upravený a doplnený o novšiu literatúru, na prekvapenie však ostala bez povšimnutia dnes už kultová Steinhübelova kniha Nitrianske kniežatstvo.
Keďže v treťom vydaní sú úplne vymenené práve úvodné a záverečné kapitoly, pozornosť si zaslúžia práve novo dopísané časti. Tu autor vysvetľuje svoje pôvodné vyjadrenia vtedajšou „spoločenskou situáciou“, ktorú musel ako historik rešpektovať.
Spoločenské objednávky
Bola a je to zároveň aj dnes etická otázka, ako ďaleko byť ústretový k exkurzom politikov do národných dejín typu Jánošík – prvý sociálny demokrat a pod. To je, samozrejme, druhá strana mince – kde sa už začína submisívnosť historika pri akceptovaní „spoločenskej objednávky“. Ideálne by bolo, keby boli historici voči podobným snahám a politickým deklaráciám imúnni.
Nakoľko sa to autorovi podarilo, stačí porovnať pôvodný text s kapitolami, o ktoré bolo rozšírené tretie vydanie, keďže obidve časti knihy boli napísané v rôznych spoločenských podmienkach. Zatiaľ čo v pôvodných kapitolách používa formulácie ako „skončilo sa dielo sv. Cyrila a Metoda“, „postupné zanikanie tradície“ či „kontinuita... postupne zanikla“, v pridanej kapitole už vystupuje ako jednoznačný zástanca pretrvávania tejto tradície. Nie, nepribudli nijaké nové historické pramene, ani ich neprehodnocuje, to len sa cyrilometodská tradícia, ako autor uvádza, stala súčasťou Ústavy SR. Čo by malo vlastne byť obsahom tohto dedičstva, ostáva nedefinované.
Dosť znejasňujúce sú autorove pokusy etnicky či dokonca národne definovať vtedajšie obyvateľstvo Slovenska. V tom istom odseku používa termíny „stredodunajskí Sloveni“, „Slovania“ a pod., ktoré v texte priam rytmicky zamieňa, pričom sám v pridaných kapitolách obhajuje termín „starí Slováci“. Ak má autor v striedaní týchto pomenovaní našich predkov jasno (čo čitateľovi nehrozí), ako vysvetliť, že termín „Sclavorum“ v tom istom latinskom prameni prekladá subjektívne a účelovo raz ako „Slovenov“ a inde zas „slovanským“.
Zmätený Svätopluk
Týmto otázkam pritom pripisuje veľkú dôležitosť, podobne ako otázke okolo titulu Svätopluka. Ani tu však čitateľa neinformuje, skôr dezinformuje: na jednej strane obhajuje titul kráľ, na druhej strane nazval jednu z kapitol neodvážne „Svätopluk – panovník Slovenov“.
To, čo chýba, sú, samozrejme, argumenty a nepriniesol ich ani Marsina. A tak prišiel so zaujímavým vyústením. Tí, ktorí nesúhlasia s jeho názormi vyjadrenými v dodatkoch, nie sú vraj odborníci. Jednoduché, ale vo vedeckej komunikácii niečo neprijateľné, čo tu vari ani nebolo: smrdí totiž kádrovaním.
Tretie vydanie Metodovho boja tak vďaka prepracovanému úvodu a predovšetkým vďaka novým, k záveru pridaným kapitolám, akosi nevybrúseným s textom prebraným z prvého vydania, iste vyvolá pozornosť nielen záujemcov o dejiny. Aj keď zrejme z iných dôvodov, ako by si autor prial.
Autor: Vladimír Turčan
