V našich kinách je český dokument o živote Doroty Nvotovej v Nepále, no dozviete sa v ňom aj o bití detí v detskom domove, o zneužívaní zahraničnej pomoci a o snahe situáciu riešiť.
Keď česká režisérka Vendula Bradáčová hľadala námet na svoj debut, natrafila na rozhovor s Dorotou Nvotovou. Zaujal ju nekonvenčný spôsob života mladej herečky, hudobníčky a cestovateľky a okamžite vedela, že toto je film, ktorý chce urobiť.
Viac život než turistika
Nvotová sa po premiére filmu o jej nepálskom alter egu Fulmaya vyjadrila, že úloha hrať seba samu jej nebola veľmi príjemná. Utešovala sa tým, že témou je skôr Nepál jej očami ako ona sama a že dokument môže pomôcť deťom, o ktoré sa v Nepále niekoľko rokov starala. „Bolo mi hlúpe hrať nejakú Matku Terezu, snažila som sa pôsobiť čo najprirodzenejšie,“ dodala.
Práve vďaka jej otvorenosti presahuje dokument Fulmaya bežné cestovateľské kino. S Nvotovou sa vydávame skôr za zmyslom života ako za turistickými atrakciami či sociálnymi problémami exotickej krajiny.
Režisérka o svojej hrdinke prezradila, že sa vôbec nestarala, ako bude vyzerať. Zato voči hudbe, ktorú do filmu komponovala, bola extrémne precízna. V soundtracku, ktorý sa bude dať kúpiť na internete, vyniká pieseň Bože. Dojímavo približuje bolestný záver jednej etapy herečkinho života.
Českí filmári sa netajili tým, že slovenská Fulmaya pôsobila ako bytosť z inej galaxie. Práve táto inakosť Nvotovej pohľadu na svet bola dôvodom, prečo do nízkorozpočtového filmu vstúpila aj Česká televízia. „Má neuveriteľné množstvo energie, viac ako celý zvyšok štábu, ledva sme za ňou vládali,“ spomína na nakrúcanie dramaturgička Věra Krincvajová.
V Nepále sa štáb musel prispôsobiť štýlu krajiny a meniť plány z minúty na minútu. Na začiatku vedela režisérka len to, že chce natočiť Dorotu Nvotovú v jej prirodzených prostrediach: v detskom domove, s manželom pri varení obeda, pri nakupovaní na ulici či počas treku v horách.
S čím sa stotožniť?
Jedna zo silných línií filmu vznikla celkom náhodne, keď sa Nvotová neplánovane pristavila pri žobráčke s chorým dieťaťom. Pri sledovaní jeho záchrany sa filmári dostali do neuveriteľných zákutí nepálskeho zdravotníctva.
„Táto situácia nebola nakašírovaná, deti na ulici Dorotu skutočne spoznávali a reagovali na ňu,“ vysvetlila Bradáčová. Režisérka otvorene dodáva, že deti mali pred kamerou robiť to, čo robia bežne a za účinkovanie dostali len jedlo a nové šaty.
Napriek problémom za pár týždňov vznikol film plný životných kontrastov. To najzaujímavejšie však malo prísť až po dokončení. Problémy, ktoré sa obnažili v detskom domove aj v osobnom vzťahu herečky, by sa dali označiť za dokumentaristický sen, keby za nimi neboli skutočné ľudské tragédie.
„Ak by sme príbeh nedopovedali, premietali by sme nepravdivý film,“ tvrdí režisérka. Príbeh o Slovenke, ktorá sa hľadala v Nepále, má odrazu ďalší rozmer. Dozvedáme sa o bití detí, o zneužívaní zahraničnej pomoci, ale aj o snahe situáciu riešiť.
Divák si môže vybrať, s čím sa stotožní a s čím nie. Ako film pripomína, všetko je nakoniec o. k. Ak to nie je o. k., tak ešte nie je koniec.
