Lotyšský režisér ANDREJS ŽAGARS prináša v piatok v Opere SND dlho očakávanú premiéru Lohengrina. Uvádzanie náročných diel Richarda Wagnera nie je bežná záležitosť ani vo veľkých operných kultúrach.
Prečo ste sa rozhodli Lohengrina preniesť do iných čias?
„Prvá polovica desiateho storočia by bola divákom úplne cudzia. Povedzme si to úprimne – kto sa dnes zaujíma o strategické záujmy nemeckých kráľov v Brabatsku, ktoré organizujú spoločný odboj proti uhorským okupantom? Je ťažké hľadať emočné spojenie pri udalostiach, o ktorých vieme veľmi málo.“
Vo vašej inscenácii sa teda dej odohráva počas druhej svetovej vojny?
„Prvá časť tesne pred ňou, pri ďalších dvoch dejstvách už cítime, že sa vojna odohráva v pozadí príbehu.“
Lohengrin je rytier svätého grálu, po ktorom začali pátrať aj nacisti. Bol aj toto dôvod tohto posunu?
„V mojej produkcii žiadni nacisti svätý grál nehľadajú. Podľa originálneho libreta ho nikto nehľadá cielene, Lohengrin ako rytier svätého grálu prichádza k ľuďom, aby ochránil česť nespravodlivo odsúdenej Elsy.“
Prečo teda práve táto vojna?
„Každý z nás, kto v nej stratil nejakých príbuzných, neprestáva mať k nej hlboký osobný vzťah, je to stále dôležitý referenčný bod v mnohých rodinách. Dokonca aj tí, ktorí ju osobne nezažili, poznajú túto vojnu nielen ako nejaký abstraktný fakt či dávno zabudnutú tragédiu.“
Slovenské národné divadlo pripravilo operu v koprodukcii s Litovskou národnou operu, v ktorej už mala premiéru. Ako sa váš Lohengrin páčil vo Viľňuse?
„Som rád, že bol prijatý dobre a že ho pochopili. Vždy som veril, že kľúčom je príbeh vyrozprávaný logicky, ten vytvorí citový zážitok a podčiarkne dôležité aspekty, ktoré sa skladateľ snažil dať do svojej hudby.“
Tradícia uvádzania Wagnera bola u nás v posledných desaťročiach narušená, aká bola situácia v Lotyšsku?
„Wagnerove opery boli vo veľkom uvádzané už od roku 1843. V Rige sa hral Bludný Holanďan prakticky okamžite po svojej svetovej premiére v Drážďanoch. Wagner sa inscenoval do prvej svetovej vojny, ale aj počas medzivojnovej lotyšskej republiky. Lotyšská Národná opera pokračuje v bohatej tradícii nemeckého mestského divadla. Riga bola prvým mestom, v ktorom sovietske úrady povolili uvádzanie Wagnera po druhej svetovej vojne. Už v roku 1956, teda tri roky po Stalinovej smrti, bol inscenovaný Tannhäuser. Riga dostala povolenie na základe toho, že v rokoch 1837 až 1839 tu sám Wagner pracoval a že tu aj začal skladať svoju operu Rienzi. Prakticky teda nebolo obdobie, keď by sa Wagnerove diela neboli dlhšie hrali.“
Mali by sa stále pripomínať niektoré Wagnerove antisemitské názory alebo by sme na ne už mali po tých rokoch zabudnúť?
„Wagner zomrel v roku 1883, nacistická ideológia sa formovala až neskôr, preto je neférové spomínať ho v súvislosti so zločinmi nacistického režimu či spolu s menom Adolfa Hitlera, aj keď ten ho obdivoval a pravidelne navštevoval festival jeho diel v Bayreuthe. Nemožno poprieť, že Wagnera hrali nielen v divadlách, ale aj pri propagandistických koncertoch organizovaných režimom. Národní socialisti milovali však aj Ludwiga van Beethovena či Antona Brucknera, aj v ich hudbe počuli jasnú manifestáciu germánskeho ducha. Pritom po druhej svetovej vojne sa medzinárodné spoločenstvo nevenovalo hľadaniu nacistických prvkov v ich hudbe.“
Prečo je potom Wagner stále vnímaný tak kontroverzne ?
„Ľudia nie sú polarizovaní Wagnerovou hudbou, ale provokatívnymi názormi, ktoré vyjadril v niektorých svojich textoch. Milovníci jeho hudby nástoja na tom, že by mal byť hodnotený len ako skladateľ, ktorý zložil neprekonateľnú hudbu. Iní sú, naopak, presvedčení, že umelecké diela sa nikdy nemôžu celkom oddeliť od osobnosti daného umelca. Veľká väčšina jeho poslucháčov však verí, že zvuk, ale aj duch Wagnerovej hudby prekonáva všetky negatívne aspekty, ktoré skladateľ - ako každá ľudská bytosť - mal. Ale aj v takýchto postojoch je veľa ambivalentnosti. V prvom rade Wagner je oveľa viac cenený ako skladateľ než libretista. A určite ho ľudia neobdivujú pre jeho politické názory či zložitosť jeho osobného života.“
Má vôbec zmysel riešiť život umelca alebo je dôležité len jeho dielo?
„Som si istý, že sú témy, ktoré sa nedajú vysvetliť známym francúzskym výrazom tout comprendre c’est tout pardoner, čiže pochopiť všetko znamená všetko odpustiť. V skutočnosti to, čo povedala Madame de Stael, by sa dalo preložiť presnejšie tak, že chápanie nás robí veľmi benevolentnými. Musíme poznať históriu, dokonca aj dejiny myšlienok, ale to neznamená, že by sme mali niekedy odpustiť zločiny proti ľudskosti. Ak by som si mal vybrať medzi zabúdaním a pripomínaním si historických faktov, vybral by som si spomínanie. Znalosť histórie nás nerobí automaticky lepšími ľuďmi, ale umožňuje lepšie sa rozhodovať v súčasnosti a neopakovať chyby z minulosti. História a predovšetkým jej temné stránky slúžia ako varovanie. Je veľmi dôležité počuť ho v správnom čase.“
