Keď páchateľom je sám režisér

Jadrom filmu nie je rozkrývanie prípadu, ale vykresľovanie osobnej i manželskej krízy.

Nie je to detektívny film, hoci sa tak chce tváriť. Mnohé režisérove finty na divákov vyznievajú po zhliadnutí filmu ako nefunkčné a samoúčelné.

Švédsky režisér Lasse Hallström vo svojom prvom kriminálnom trileri, ktorý nakrútil po štvrťstoročí opäť doma podľa úspešného švédskeho románu, bezstarostne porušuje ba ignoruje nielen väčšinu zákonitostí detektívky, kriminálneho žánru, trileru, ale aj drámy ako takej.

Škandinávska nálada

Základom je pre severské detektívky pochmúrna, temná, akoby depresívna nálada bez východiska, pevne spätá s nostalgiou, smútkom z nenaplnených nádejí, možností aj ambícií. Hallström ju zvláda bravúrne, ale aj mätie obrazom.

Raz sú to letecké zábery, ktoré evokujú príchod či odchod, inokedy hrozivý, subjektívne snímaný obraz, akoby pohľadom niektorej z postáv – možno páchateľa. V skutočnosti však nenesú žiadnu relevantnú informáciu.

V štýle škandinávskych kriminálnych filmov sa i Hypnotizér zameral na psychologickú drobnokresbu postáv aj analýzu ich komplikovaných vzťahov, lenže v tomto prípade ich nespája s napínavými či s akčnými scénami. Samotný detektív Joona Linna (Tobias Zilliacus) je odsunutý do úzadia, jadrom filmu nie je jeho rozkrývanie prípadu, ale vykresľovanie osobnej i manželskej krízy doktora Barka (Mikael Persbrandt) a jeho manželky, maliarky Simone (režisérova životná partnerka Lena Olin).

Ilustrácia pre zasvätených

Hallström nakrúcal doma vo Švédsku, kde sa z románovej predlohy predalo pol milióna výtlačkov. Nerobil zábavu pre Američanov, ktorí knihu nepoznajú, ale pre krajanov, ktorí ju poznajú dôverne. Komunikoval so zasvätenými. Mohol si dovoliť skratkovitosť, ilustratívnosť, náznakovosť. Nemusel sa trápiť s vysvetľovaním ani s logikou, dokonca rezignoval i na výraznejšiu pointu.

Román manželov Ahndorilovcov, publikujúcich pod menom Lars Kepler, umiernene experimentuje s formou, rozprávačom i prekrytím kriminálnej zápletky vzťahmi postáv. Divák, ktorý román nepozná, tápa: vlastne tu niet hlavných hrdinov, snímka venuje rovnocennú pozornosť hneď trom či štyrom ľuďom. Nikomu z nich nevenuje sympatie, páchateľom môže byť ktokoľvek.

Množstvo vedľajších postáv, aj tie zbytočné, podáva tak, ako keby boli kľúčové. Nemálo ich je maskovaných, kostýmovaných i herecky stvárnených tak, akoby už prekročili krehkú hranicu medzi zdravým rozumom a šialenstvom, iné zasa pôsobia ako urieknuté či zhypnotizované, alebo nás aspoň znervózňujú svojimi často čudnými zvykmi, bizarným vzhľadom či večne ziapajúcimi deťmi.

Aj tu režisér Lasse Hallström klame telom. A my by sme mu všetko to zavádzanie dokázali odpustiť, ak by ho v závere nejakým spôsobom zúročil či aspoň funkčne využil.

Detektívka bez detektíva

Hypnotizér nie je detektívny film, detektív nepostupuje podľa logických krokov, nezbiera dokonca ani informácie o zainteresovaných, je nepodstatný, podobne ako celé jeho pátranie. Veď prípad nedospeje k rozuzleniu zásluhou pátrača, ale len náhodou.

A nie je to rozuzlenie prekvapujúce, dôvtipné ani zaujímavé. Vysvetľuje len veľmi málo, priveľa skutkov, replík i postáv zostáva neobjasnených, nedopovedaných.

Atmosféra, podporená hercami, kamerou i hudbou, je silnejšia ako príbeh, forma prevalcovala obsah. Vinou predlohy, scenára, ale i režiséra, ktorý sa tiež rozhodol trošku experimentovať. Hypnotizér je svojrázny, mätúci, znepokojujúci film, lenže za cenu zámerného porušovania pravidiel žánrov, do ktorých sa chce radiť. Páchateľ sa tu nezahráva s obeťami, ale s divákmi.