Milovníci slovenskej poézie vedia, že Uloža je dedinka pri Levoči, už roky oáza básnika Erika Grocha. Iný básnik, český, Ivan Martin Jirous, mal svoju oázu v rovnomennej staničnej reštaurácii na pražskom Smíchove. Dva zdanlivo odlišné svety sa pred niekoľkými rokmi nečakane pretli, Jirous sa zjavil v Uloži a vzniklo náhle a vrúcne priateľstvo. Žiaľ, až prirýchlo ukončené jeho rovnako náhlym úmrtím.
Jirous ju pôvodne plánoval ako "dvojzbierku" spolu s básňami Erika Grocha, ten však už stihol do nej len dodatočne prispieť jednou básňou a intímnym vyznaním i rozlúčkou s človekom, ktorý sa preň stal stelesnením pokory.
Jirousove stíšené verše.žialia za odchádzajúcimi blízkymi ("teď už umřela i Viola Fischerová modlím / se ať ji náš Pán / pod jemný oblak schová"), spomínajú na dlhé roky politického väznenia ("to co jsme prožili a zažili je nesdělitelné / mezi pláčem z tváří vytryskl nám i smích") a hoci ho často premáhajú žiaľ i myšlienky na smrť, uvedomuje si nutnosť ďalšej tvorby. A práve v Uloži, "kam odkládali malomocné", nachádzal vzpruhu. "A dneska síly mocné jež vládnou nad básněmi / i námi malomocnými tím že píšeme texty / které nic neumocní a ani nezmění / znovu mi umožnili psát básně." Napísané v Levoči.
