Richard Wagner nikdy nepatril na Slovensku k často uvádzaným autorom. Motiváciou návratu k jeho dielu je 200. výročie narodenia.
Koprodukčná inscenácia Slovenského národného divadla s Litovským národným divadlom preto vzbudzovala dvojnásobné očakávania.
Výnimočný vďaka hudbe
Andrejs Žagars síce formálne posunul dej opery o legendárnom rytierovi svätého grálu do nepokojného roku 1940 a parašutistu Lohengrina medzi brabantských občanov namiesto labute transportuje lietadlo.
Tu sa však akýkoľvek náznak kontroverznosti končí.
Partitúru pietne rešpektujúca Žagarsova inscenácia je na míle vzdialená škandalóznym projektom nemeckých javísk (spomeňme kauzu düsseldorfského Tanhäusera, odohrávajúceho sa v koncentračnom tábore).
Dobový posun má len dekoratívnu funkciu: odpatetizovaná prázdna sivá scéna evokuje futuristický chrám, kostýmy sú ladené v neutrálnej bieločiernej škále. Výsledný tvar pôsobí trochu sterilne, ale čisto.
To, čo robí z bratislavského Lohengrina výnimočnú udalosť, je hudobná zložka.
Riaditeľovi opery a šéfdirigentovi Friedrichovi Haiderovi sa podaril zázrak. Orchester, v ktorom si už málokto z hráčov pamätá na posledné stretnutie s Wagnerom (odohralo sa pred dvoma desaťročiami), hrá, akoby bol jeho každodenným chlebom.
Harmonicky a inštrumentačne opojnú, na priezračnosť práce s motívmi chúlostivú partitúru Haider pretavil do nádherného, dynamicky bohatého tvaru, ktorý napriek sýtosti zvuku plne rešpektuje interpretov.
Ani po vokálnej stránke nemá inscenácia slabé miesta. Vo výbornej forme spievajúci Miroslav Dvorský je frázou i výrazom „talianskym“ Lohengrinom.
Hosťujúci nemecký tenorista Ferdinand von Bothmer vygradoval part k pôsobivému finále, herecky dal titulnému hrdinovi pevné kontúry. Adriana Kohútková je lyrickou Elsou, Jolana Fogašová vkladá do služby postavy farebný timbre objemného materiálu i zmysluplné herectvo.
Štyri hodiny v divadle
Bulhar Anton Keremidtchiev je vokálne svetlejším, charakterom slabošským Telramundom, Jakub Kettner ho tmavšou farbou krásneho barytónu i javiskovým výrazom kreuje mužnejšie.
Švajčiarka Mona Somm uchopila postavu diabolskej Ortrud v duchu expresívne groteskného herectva.
Démonickosť Denisy Hamarovej je zvnútornenejšia, vokálne exceluje vo všetkých polohách suverénnym mezzosopránom.
Prvej premiére v postave kráľa Heinricha kraľoval mäkký vyrovnaný bas a otcovská charizma Petra Mikuláša, pôsobivý hlas Jozefa Benciho potrebuje dopracovať vysokú polohu.
Skvelý výkon podal kompaktný, zvukovo šťavnatý zbor pod vedením Pavla Procházku.
Kto bude chodiť na štvorhodinového Wagnera? Plná sála a jasajúce publikum na oboch premiérach dávajú nádej, že takí sa nájdu.
Žagarsova inscenácia zrejme neurazí „modernistov“ ani „tradicionalistov“. A Wagnerova hudba v Haiderovom naštudovaní je prudko návyková.
Totálne dielo
Svadobný sprievod z Lohengrina sprevádza už celé generácie mladomanželov. Tušia, že hrdinom Wagnerovej opery veľa šťastia nepriniesol? Že sa pohádali už počas svadobnej noci a že ich manželstvo sa skončilo skôr, ako sa mohlo začať?
Lohengrin od svojej Elsy nežiadal málo - dôverovať mu absolútne a milovať ho bezpodmienečne. Svadba je tu archetypom prechodu do neznámeho sveta s prvkami mýtu o Amorovi a Psyché.
Kým v Ostrave sa rozhodli urobiť z opery Lohengrin štyri hodiny rozprávkového snenia, Andrejs Žagars ho v SND preložil do reči súčasných ľudí. Posun od rytiera svätého grálu k tajnému agentovi-výsadkárovi v zásade fungoval, keď však vidíme na javisku samé uniformy, tajomný hrdina začína podvedome pôsobiť ako predobraz diktátora a Elsa ako prototyp vzornej nemeckej ženy. Možno sa netreba mýtov a ich skrytej symboliky až tak báť. Interpretácia Lohengrina ako narcistického génia žiadajúceho úplné podriadenie publika by bola možno zaujímavejšia ako narážka na civilný príbeh z druhej svetovej vojny.
Ale totálny obdiv dokázala Wagnerova úžasná hudba vyvolať aj sama, bez ohľadu na sporné libreto či jeho možné súčasné pretlmočenia.
Nadšení diváci druhej premiéry sa po východe z divadla v Bratislave dočkali aj prídavku. Monumentálna hudba plynule prešla do silného vetra, ktorý zdvihol prach z okolitých provizórnych parkovísk. Na nich mal s takmer wagnerovskou megalomániou stáť mediálny komplex. Gesamtkunstwerk na slovenský spôsob.
Zuzana Uličianska
Recenzia / opera
Richard Wagner: Lohengrin
Hudobné naštudovanie Friedrich Haider, zbormajster: Pavol Procházka, choreografia: Elita Bukowska, scéna: Reinis Suhanovs, kostýmy: Kristine Pasternaka
Réžia Andrejs Žagars
Účinkujú: Jozef Benci (kráľ Heinrich), Miroslav Dvorský (Lohengrin), Jolana Fogašová (Elsa Brabantská) a ďalší
Premiéry: 24. a 26. mája v Opere SND
