Režisér Rastislav Ballek sa v tejto sezóne predstavil réžiou trilógie Oresteia v Slovenskom národnom divadle či Holokaustu v Divadle Aréna. Sezónu završuje titulom, pri ktorom už názov zatrasie bránicou.
Akvabely českého autora a režiséra Davida Drábka získali cenu Alfréda Radoka za najlepší text roku 2003, hra sa inscenovala niekoľkokrát v Česku aj v zahraničí.
Trojica tridsiatnikov prechádza krízou „stredného veku“. Kajetán (Marek Geišberg) sa zamotal do prázdneho sveta šoubiznisu, Pavel (Dano Heriban) svojou nezmyselnou posadnutosťou komunizmom ničí rodinu a Filip (Dominik Zaprihač) sa tak uzavrie pred svetom, že nájde útočisko vo vode a zmení sa na vydru.
Tajný spolok akvabel
Jediným miestom, kde ku sebe nájdu cestu a dokážu navzájom komunikovať, je ich tajný spolok akvabel. Vyprázdnenosť, život bez zmyslu, banálny televízny svet – vo fragmentárnych, absurdných výstupoch sa hra dotýka aktuálnych tém.
Ak sa režisér rozhodol inscenovať ju „na vážno“, prikladal textu väčší dramaticky potenciál, než v skutočnosti mal. Charaktery sú ploché, dialógy a výstupy vedené ad absurdum nie sú v realistickom stvárnení uveriteľné.
V prípade, že chcel Ballek zrežírovať bláznivú komédiu s prvkami grotesky a absurdity, aby sme si prostredníctvom smiechu uvedomili prázdnotu našich životov, dopadlo to inak. Nikto sa nesmial.
Topánka namiesto šťuky
So žánrovou nezaradenosťou mohol pomôcť dramaturg (Róbert Mankovecký). Rovnako mohol dozrieť na tempo prvej polovice inscenácie, ktoré stálo ako voda v bazéne. Niektoré výstupy pripomínali školské etudy, keď študenti nevedia, kedy už treba prestať improvizovať a pohnúť sa ďalej.
Za zmienku stojí akrobatické riešenie akvabelových choreografií – herci sú pripútaní na gume a skáču akoby z okraja bazéna dole, pričom jednotlivé prvky predvádzajú v podstate vo vzduchu. Najistejšie sa týchto akrobacií chopil Marek Geišberg, ktorý aj svoju postavu stvárnil s najvýraznejšou energiou. Cez neho sa pravdepodobne dopátrame k žánru a tvaru, aký režisér mohol zamýšľať. Aj jemu, aj ostatným chýbal odstup.
Hranicu medzi tragédiou a fraškou či groteskou neprekročil nikto, hoci to viac prvkov naznačovalo (text, kostýmy, absurdnosť príbehu). Z Akvabel sa dajú vyloviť len fragmenty výpovede, tvaru, režijného zámeru. Ako keď namiesto mäsitej šťuky ulovíte topánku.
