Niečo ho poznačilo ako vojaka počas druhej svetovej vojny. Spomínal na ňu ako na sneh, zbrane, vojakov v aspiku a zmrazený ľudský materiál.
V 60. a 70. rokoch vyhlásil vojnu Otto Muehl (16. 6. 1925 - 26. 5. 2013) viedenskej meštianskej spoločnosti a jej pravidlám, šokoval a porušoval tabu. Tvoril umenie s bahnom, fekáliami, močom či krvou, robil graficky upravené fotografie nahých tiel a zobrazoval násilie.
Bol to rakúsky príspevok k umeleckej avantgarde, ktorú okrem Muehla preslávili Günter Brus, Hermann Nitsch či Rudolf Schwarzkogler. Vystavoval v Chicagu, New Yorku či v Louvri, veľkú retrospektívu mal v roku 2004 v Múzeu avantgardného umenia vo Viedni.
Neskôr sa rozhodol hranicu medzi umením a životom zrušiť. Vo Viedni v roku 1970 založil komúnu, ktorá mala byť pre 700 mladých ľudí návratom k slobode, k voľnému sexu. „Prečo by mal štát predpisovať, odkedy smie mať človek sex," hovoril Muehl.
Projekt sa nepodaril. V roku 1991 dostal sedem rokov väzenia za pohlavný styk s maloletými, smilstvo a znásilnenie aj za porušenie zákona o omamných látkach. Svedkovia v procese hovorili o terore a psychickom tlaku, o živote bez rodičov a bez budúcnosti.
Prvý raz sa obetiam verejne ospravedlnil v roku 2010. Poslal list, ktorý prečítali na jeho výstave v Leopoldovom múzeu vo Viedni. Sám ho prečítať nedokázal.
Trpel Parkinsonovou chorobou. O tri roky neskôr zomrel v spánku v kruhu svojej rodiny v Portugalsku, kam sa presťahoval, keď ho prepustili z väzenia.
