KNIHA TÝŽDŇA / TANEC NA DVOJITÉM LEDĚ
Postavy na fotografiách, rovnako ako ich autor a jeho žena, sa nevzdali vlastných predstáv o tom, ako žiť a tvoriť
Keď niekedy v 70. rokoch Jan Ságl, fotograf a „rodinný“ dokumentarista vtedajšieho českého undergroundového spoločenstva, ukryl veľkú časť fotografických negatívov pred hrozbou domových prehliadok, dalo sa tušiť, že pôjde o jedinečné svedectvo. Podľa vtedajších socialistických zákonov to boli predovšetkým dôkazy kriminálnej činnosti, dnes je to unikátny archív alternatívnej kultúrnej scény. Dejiny českého undergroundu sa skúmajú priebežne od roku 1989, avšak toto „nájdené“ svedectvo nie je ani tak reprezentatívnym dokumentom konkrétneho dobového príbehu, ale skôr súkromným návratom fotografa k najkrajším rokom svojho života.
Jan Ságl spolu so svojou ženou Zorkou, sestrou Ivana Martina Jirousa, boli tou dvojicou, ktorej spoločná existencia sa nerozplynula len v každodenných potrebách. Nekapitulovali pred tlakom ani zvodom normalizačných vábničiek a nevzdali sa vlastných predstáv o tom, ako žiť a tvoriť. Bola to práve Zorka Ságlová, ktorá do českého umenia priniesla nezvyčajné prvky hry do priestoru krajiny. V tom čase, na prelome 60. a 70. rokov, to nebol len prejav radikálneho umeleckého postoja, ale aj hľadanie nového typu komunikácie, reagujúcej na krízu klasického umeleckého prejavu.
A fotografie, ktoré z jej akcií „inscenoval“ Jan Ságl, sú dnes nielen historickým dokumentom prvých landartových happeningov v českom umení, ale aj fotografickými zápiskami toho, čo sa dialo mimo scény - v čase príprav či balenia použitých rekvizít. Na Ságlovej happeningoch, ktoré postupom času nadobudli ráz nedobrovoľne izolovaných akcií, sa zúčastňovali všetci tí, ktorých dnes poznáme ako legendy českého undergroundu: umelci z Křižovníckej školy, hudobníci z The Primitives Group a The Plastic People of the Universe, Milan Hlavsa, Pavel Zajíček, Vratislav Brabenec, Ivan Martin „Magor“ Jirous, Věra Jirousová, Milan Knížák, rodina Němcovcov...
Mýtické príbehy
Avšak už prvé listovanie knihou Tanec na dvojitém ledě (KANT, 2013) je prekvapením: prítomnosť tesilovej sivosti 70. rokov je tu navidomoči prekrytá „veselými hippies“, ktorí sa rozhodli normalizáciu prehliadať aj s rizikom nulovej životnej perspektívy. Sám autor spomína: „ Přes ten děsivej průser, ve kterým jsme žili, přes tu hrůzu, to byl hlavně veselej tanec. Překvapuje mě, jak to bylo přátelské prostředí, což z obrazu nevyčteš, to může ukázat jenom fotografie. Chvíli jsem zvažoval, jestli fotky pustit nebo ne – ale pak jsem se rozhodl, že nebudu nic cenzurovat. Bylo vidět, že jsou všichni spolu rádi, holky, kluci. Překavapuje mě veselost, která z toho všeho vystupuje na povrch.“
Fotografie sú predovšetkým záznamom z koncertov, vernisáží, happeningov, divadelných hier, tanečných zábav, súkromných slávností, ktoré boli vždy pripravované a publikom vnímané ako inscenovaný obrad a sviatok. Boli to práve skupiny undergroundu The Primitives Group a The Plastic People of the Universe, ktoré experimentovali s vtedy módnou ideou rockového gesamnkünstwerku a komponovali koncerty ako scénické prezentácie hudby a textu. Ako sa dokonca dnes ukazuje, tak ani nie hudba, ale práve rôzne formy akčného umenia boli tou základňou, zjednocujúcou rôzne záujmové skupiny vtedajšej alternatívnej kultúry. Tie im navyše dodávali ráz tajomných mystérií, tie potom spolu s prenasledovaním a hrozbami zatýkania len posilňovali ústne šírenie medzi mladými priaznivcami a dodnes prežívajú ako mýtické príbehy tých čias.
Slobodná komunita
Avšak fotografie Jana Ságla nezachytávajú iba legendy undergroundu v ich reprezentatívnych „rockových pózach“. Sú skôr vecným dokumentom všetkých tých umeleckých udalostí a obyčajného prežívania ako užívania si seba samých v slobodnej komunite. Najemotívnejšie snímky publikácie sú skôr nenápadnými momentkami, ako je odnášanie stohov slamy z výstavy Zorky Ságlovej v Špálovej galérii (1969), kde plastici neviazane vystrájajú, či uhrančivý portrét Milana Hlavsu stojaceho pred stredovekou freskou pri vôbec jeho prvej návšteve kostola. Ani ostatné fotografie, v tých najlepších záberoch zachytávajúce neopakovateľnú bezstarostnosť a sebavedomie slobodných ľudí, nedávajú tušiť, že vznikli v neľahkom období normalizačného Československa. O tom hovorí aj symbolický názov knihy. Autor sa v ňom odvoláva na zážitok zo svojho detstva, keď na rybníku v jeho rodnom Humpolci striedaním mrazu a odmäku sa vytvorila dvojitá krehká ľadová vrstva, ktorá len vyvolávala zdanie pevného ľadu. Tento prírodný efekt tak očaril korčuľujúce sa deti, že predstierali istotu, že sa im nič nemôže stať, tušiac aj riziko neistého ihriska.
Aj undergroundová komunita si zaiste uvedomovala svoj klam zdanlivo bezpečného dvojitého ľadu, ktorý pod nimi už v tých „veselých“ rokoch pomaly praskal.
Autor: Beata Jablonská
