Mezzosopranistku JANU KURUCOVÚ uviedol slávny tenor Rolando Villazón na Arte vo svojom programe Hviezdy zajtrajška. Je sólistkou opery v Berlíne, spieva na svetových scénach, chystá sa koncertovať v Číne. Len doma sa o tejto energickej východniarke veľa nevie.
Na svojom bratislavskom koncerte ste vyžarovali priam koncentrovanú energiu. Odkiaľ ju beriete?
Možno z radosti, že robím to, čo robím. Nenadarmo sa hovorí, že so spevom ide práca ľahšie. A keďže je mojou prácou spev, pracujem, aby som spievala a spievam, aby som pracovala.
Naše babičky si tiež kedysi spievali pri práci.
Ľudia sa dnes sťažujú na časy, ale po vojne mnohí nemali čo jesť, všetko bolo oveľa ťažšie ako teraz, ale keď si zaspievali, pookriali. Keby sa dnes stalo niečo s internetom či s elektrinou, hneď by sme si uvedomili, že to, čo vám ostane, ste len vy sami, vaša myseľ, ľudia, ktorých milujete a ktorí milujú vás. Ja si bez hudby neviem predstaviť svoj život, ráno si ako prvé zapnem rádio a hneď mám pocit, že žijem. Mám rada aj ticho, napríklad v kostole, ale hudba bola so mnou odmalička. Ani učiť som sa nemohla bez toho, aby som nemala pustené rádio.
O Mozartovej hudbe sa vraví, že stimuluje mozgovú činnosť.
Verím tomu, je to zázrak. Veď aj vesmír spieva. Sme obklopení rôznymi zvukmi, podvedome vnímame všetky tieto energie. Sme citlivejší, ako si dokážeme predstaviť. Aj v momentoch, keď sa vám nedarí, je hudba najlepším receptom.
Aj pre opernú speváčku? Klin klinom?
Ak sa mi nedarí nejaká ária, pustím si inú hudbu. Napríklad veľmi milujem pesničku I feel good.
Ako ste sa dali dokopy so ženským kvartetom Alba Musicale, s ktorými ste vystupovali v Bratislave?
Stretli sme sa spolu náhodne v reštaurácii berlínskej opery. Začali sme sa rozprávať a zistili sme, že máme rovnaký sen. Keď človek chce, tak sa vždy nájdu správni ľudia v správnom čase.
V Bratislave ste prezentovali prevažne piesňový repertoár, čo vám dáva?
V piesni môže človek za pár minút odohrať dej, ktorý trvá v opere aj pár hodín. Ravelove piesne vidím ako obrazy, pri piesňach Debussyho si človek predstaví krásnu záhradu.
V ktorom jazyku sa vám najlepšie spieva?
V každom jazyku sa spieva dobre, keď človek rozumie tomu, čo spieva. Preto veľmi rada študujem reči. Charakter reči človeka mení, keď som v Taliansku, rozprávam ešte rýchlejšie ako po slovensky. Niektoré opery sa ešte pred pár rokmi prekladali, ale to je potom úplne iná hudba! Každá reč má totiž svoju vlastnú výšku tónu. Mozart vedel, prečo Čarovnú flautu komponoval na nemecké libreto a Figarovu svadbu na talianske. Každé slovo v ústach inak chutí, a ja mám rada rôzne kuchyne reči.
Aj slovanské?
Slovanský repertoár je v zahraničí obmedzený nanajvýš na češtinu. Keď v Berlíne uvádzali Janáčkovu Jenufu, robila som svojej kolegyni poradkyňu na češtinu. Z lásky k vlasti.
Stretli ste sa už s Wagnerom ako interpretka?
Pred dvomi mesiacmi som mala stredne veľkú úlohu Magdalény v Majstroch spevákoch norimberských, ale to nie je môj repertoár. Môj hlas sa najlepšie cíti v belcantovských rolách. Wagnera si rada vypočujem, ale jeho orchestrácia je veľmi mohutne urobená pre mnohých hráčov, takže spevák musí pri jeho interpretácii celkom inak pracovať s hlasom.
V čom je Wagner pre speváka iný?
Už v tom, že jeho árie sú veľmi dlhé, potrebujete veľa síl na to, aby ste ich zvládli. Musíte veľmi náročne pracovať so svalmi, aby ste tóny udržali tak dlho.
Je to teda akási kulturistika spievania?
Wagner je skôr maratón, Rossini šprint. Človek, ktorý behá maratón, nevie šprintovať a ja som od prírody lepší šprintér.
Je výhodou nosiť si svoj nástroj stále so sebou?
Áno aj nie, lebo niekedy mu nemôžem dať to, čo by som mala, napríklad pri dlhých letoch v klimatizovaných lietadlách. Tie sú pre hlas najväčším zlom.
Po kom ste podedili spevácky talent?
U nás doma síce nikto nie je profesionálnym spevákom, ale spieva prakticky každý. Mamina, otec i sestra sú v zbore, ktorý vedieť moja mladšia sestra. Už aj najmladšia sestra hrá na organe.
V takejto konkurencii máte doma ťažké presadiť sa, či nie?
Keď mám za sebou ťažkú sezónu, som radšej, keď doma spievajú iní. Otcov spev je pre mňa spomienkou na detstvo. Som rada, keď som doma, a môžem si oddýchnuť. Dedinské prostredie mi dáva veľmi veľa energie, najmä zvieratá, predovšetkým sliepky. Keď už nebudem toľko cestovať, priala by som si s manželom dom. A potom určite budeme mať aj sliepky. Je pohoda sledovať ich, ako zobkajú.
Sliepky však aj trochu smrdia.
Nie je to až také strašné.
Zorganizovali vám niekedy doma v Tvarožnej nejaký koncert v miestnom kultúrnom dome?
Spievala som so zborom Panis angelicus v kostole aj na základnej umeleckej škole, keď v Kežmarku oslavovala šesťdesiate výročie. Bolo to poďakovanie za to, že so mnou mali trpezlivosť, keď som sa učila hrať na klavíri.
Prečo ste prešli na spev?
Milovala som klavír, ale u mňa sa tréma prejavuje tým, že mám studené ruky. A hrať je potom katastrofa. Pri speve je mi to v podstate jedno. Prvých pár minút som síce tiež v strese, ale keď opadne, prekrví sa mi už nielen mozog. Začala som študovať cirkevný spev a tam ma už učil operný spevák Šimon Svitok z Banskej Bystrice, ktorý ma nasmeroval na dráhu speváčky.
Prečo ste sa rozhodli nejsť na VŠMU, ale na univerzitu v Grazi?
Človek nikdy nevie, ktorá cesta je preňho tá správna, čo má urobiť, aby sa stal spevákom. Na to neexistuje žiadna formula. Musíte sa chytiť každej slamky, poučiť sa aj z tých predspievaní, ktoré nedopadnú dobre. Prihlásila som sa aj na VŠMU, ale aj na predspievanie do Grazu. Veľmi rýchlo sa rozhodli, že ma tam berú.
Ako sa vám žije v Berlíne?
Hovorí sa, že Berlín ani nie je Nemecko, je to tam všetko veľmi multi-kulti, v kaviarni ani raz nepočujete len nemčinu, už na tvárach ľudí vidíte, ako je tam veľa turistov. Pre mňa sa svet otvoril aj tým, že stretávam toľkých cudzincov. V Berlíne sa môžete stretnúť s ľuďmi, ktorí síce nie sú veľmi milí, ale sú takí vrúcni, akoby ste ich poznali odmalička. Každá kultúra má vlastné ponímanie vrúcnosti, musíte mať k tomu rešpekt. Treba dávať iným ľuďom presne takú voľnosť, akú by ste si predstavovali pre seba. Je dobre, že sme odlišní, len stála konfrontácia nás vyburcuje k lepším výkonom.
Ako na vás pôsobí Slovensko? Už sa sem nevraciate až tak často, takže máte asi trochu odstup.
Slováci majú dve stránky. Jednu, ktorú veľmi milujem, a druhú, s ktorou som aj sama dlho bojovala. Milujem našu pohostinnosť, ktorú poznám najviac z východu. Tam človek dá hosťovi aj posledný kúsok chleba. Nie sme síce najbohatšia krajina, ale práve vďaka nej máme v rodinách vysoký štandard. Naším negatívom je však strach, ba možno aj neprajnosť voči druhým. Bolo by nádherné, keby sme to vedeli odložiť, lebo to naozaj nepotrebujeme. Ležíme v strede Európy, obdarúva nás vplyv rôznych krajín okolo nás, dokážeme sa prispôsobiť, učiť sa rýchlo cudzie jazyky, makať. Prečo si teda závisťou podkopávame úspechy, ktorým by sme sa mohli tešiť? Možno je jednoduchšie nerobiť nič a závidieť, ale snažme sa a robme veci. Neverím, že by človek nemohol byť šťastný, keď úprimne pracuje.
Vnímate nejaký obraz Slovenska v Nemecku? Cítite niekde nejakú slovenskú kultúrnu diplomaciu?
Vnímam to skôr cez operný svet. Stále viac mladých spevákov v mojom veku sa dostáva do zahraničia. Juraj Hollý je napríklad práve v opernom štúdiu v Kolíne. Je o nás záujem, majú nás radi, sme disciplinovaní a húževnatí.
Ako sa človek dostane spievať do Číny?
Mňa najala talianska agentúra, ktorá ma počula spievať postavu Cherubína v Španielsku. Číňania majú radi európsku kultúru a organizáciu prenechávajú Európanom.
Začali ste sa učiť aj po čínsky. Prečo?
Aby sme s manželom mohli vybehnúť aj do ulíc a aby som mohla pookriať z čínskej kultúry. V každej krajine, kde som, domácich oslovím ich jazykom, hocako to bolo nedokonalé, vždy ma prijali dobre.
Je váš manžel od fachu?
Nie, pracuje v automobilovej oblasti. On je ten, kto ma upozorňuje na to, že život je o niečom inom. Robí mi radosť byť každý večer normálnym človekom.
Nevychutnávate si teda pocity divy?
Je síce krásne dostávať kytice, ale mňa skôr teší živý kontakt s ľuďmi, keď za mnou niekto príde, že sa mu koncert páčil.
Nie je to fráza?
Čo by som mala z povrchnosti? Nebola som tak vychovávaná, „divizmus“ ma nezaujíma, lebo mi nedáva energiu. Energiou ma dobíja len to, ak s ľuďmi hovorím, ak im niečo dám a niečo aj od nich dostanem.
Operu vnímajú mnohí ako niečo dosť snobské, čo si o tom myslíte?
To je prežitok. Predtým si mohli operu dovoliť len bohatí, bežní ľudia sa báli do divadla čo i len vojsť, teraz si každý môže všetko nájsť aj na internete. Nepochádzam zo snobskej rodiny a veľmi by som si želala, aby som sa snobkou nikdy nestala. Mám rada jednoduchosť a úprimnosť. Opera má vôbec nebrzdí v tom, aby som zostala taká, aká som. Speváci drvia skúšky deň čo deň, nemajú čas na nič podobné. Snobizmus prišiel s dobou a aj s ňou odíde, zostane to najkrajšie – hudba a emócie.
Pri inscenáciách sa vám ľahšie prijímajú klasické réžie alebo nemáte problémy ani s modernými režisérskymi prístupmi?
Každá réžia, ktorá sa dotkne diváka, jeho duše tak, že na jeden moment zabudne na svoje problémy, je tá správna réžia. Som veľmi emocionálny človek, všetko krásne ma vie nadchnúť.
Čo vás čaká najbližšie?
Oslovila ma ostravská opera, že chcú robiť Smetanovu nedokončenú operu Viola.
A Bratislava?
Ešte rokujeme.
Jana Kurucová
30
Pred toľkými rokmi sa narodila v Kežmarku.
2009
V tom roku sa stala sólistkou Nemeckej opery v Berlíne.
14
operných rolí už odspievala v Berlíne. Bola Rossina (Barbier zo Sevilly), Cherubín (Figarova svadba), Fenena (Nabucco), Mercedes (Carmen), Flora (La Traviata), Zerlina (Don Giovanni), Mélisande (Pélleas a Mélisande), Suzuki (Madama Butterfly), Maffio Orsini (Lucrezia Borgia).
32
predstavení a koncertov bude mať len v tejto sezóne, najbližšie ju čakajú: Lišiak (Líška Bystrouška), Ascanius (Les Troyanes), Welgunde (Rheingold), Meg Page (Falstaff), Donna Elvira (Don Giovanni).
