Najprestížnejší divadelný festival v strednej Európe prechádza do druhej polovice. Tento rok sme mali zastúpenie vďaka Borisovi Ondreičkovi.
Pôsobenie režiséra Luca Bondyho, ktorý je na čele festivalu Wiener Festwochen od roku 2011 2001, sa týmto ročníkom končí. Festivaloví diváci mohli vidieť jeho inscenáciu hry Harolda Pintera Návrat domov, ktorú naštudoval už v svojom novom pôsobisku v l´Odéon Théatre v Paríži. Táto produkcia si vyslúžila skôr priemerné hodnotenie, to isté sa nedá hovoriť o celkovej Bondovej festivalovej dramaturgii, ktorá je odvážna, výrazná i politicky angažovaná.
O kontroverzné prijatie nemala núdzu inscenácia režírujúceho scénografa Romea Castelluciho O koncepte tváre Božieho syna, ktorá ponúkla naturalistický pohľad na vzťah syna o jeho starého, na pomoc odkázaného otca. Opatrovateľské úkony sa na scéne odohrávali sa v reálnom čase. V jednej fáze diváci dokonca pocítili zápach výkalov. Obraz bezvládnosti starého človeka režisér prepojil s tvárou Krista od renesančného maliara Antonella da Messinu. Diváci boli aj svedkami útoku školákov na túto ikonu, ktorá spôsobila jej postupnú vizuálnu degradáciu, čo vyvolalo aj otvorené protesty niektorých kresťanských spoločenstiev dokonca aj počas predstavenia.
Ešte väčším šokom bolo umiestnenie inscenácie Posledné dni. Predohra do reálnych priestoroch rakúskeho parlamentu. Režisér Christopher Marthaler poskladal text prevažne z autentických historických poslaneckých rečí a prepojil ich s hudbou židovských skladateľov, ktorí boli deportovaní do koncentračných táborov. Do parlamentných lavíc nechal sadnúť si dámy, ktoré prišli do parlamentu akože upratovať, poslancov predstavovali herci správajúci sa ako poloopití klauni.
Festival dáva tradične istý priestor aj východoeurópskym vplyvom. Kým vlani bolo na festivale niekoľko maďarských produkcií, tento rok nechýbala napríklad trilógiu V agónii podľa významného chorvátskeho spisovateľa Miroslava Krležu. Česi a Slováci až sa malé výnimky, na festival neboli pozvaní. Dramaturgička činohernej časti festivalu Elisabeth Schacková v rozhovore pre Lidové noviny pripustila, že chodia pravidelne aj na festival Divadelná Nitra, takže časť našej produkcie poznajú. Nateraz však vždy dali presnosť menám a produkciám, ktoré majú väčšie šancu vypredať sály.
V rámci projektu ENTOPTIC & TACIT /Nepokoj foriem sa však vo Viedni predstavil Boris Ondreička. Podobne ako robí vídžejing pri hudbe, premietal Ondreička spolu s čítaním svojich textov aj obrazy z jeho archívu, ktoré pochádzajú z vyhľadávania cez Google podľa jednotlivých kategórii ako detstvo, bozk strach, násilie či melanchólia.
Návštevníkov viedenského festivalu ešte čakajú do polovičky júna ešte viaceré veľké inscenácie. Medzi poslednými na návštevníkov čaká projekt kanadského režiséra Roberta Lepagea Hracie karty 1: Zeleň. Ide o prvú časť tetralógie, v prvej časti dáva do kontrastu dve mestá stojace uprostred púšte Las Vegas a Bagdad. Dej sa odohráva v dobe útoku USA na Irak. Postáv v hre je 52, presne toľko ako hracích karát. Bojujú proti sebe ale voči svoji vlastným démom.
