Pred tromi rokmi predstavil Rasťo Trizma svoje nové sochárske smerovanie na výstave Biele. Krehko a vznešene pôsobiace, tvarovo čisté diela zo sadry znamenali radikálny odklon od dovtedajšej tvorby z kovu. Nové sochy mali byť podľa umelca ako kameň, ktorý zdvihneme na pláži a vezmeme domov.
Tie z výstavy Malé biele sú menšie rozmerom, no nie posolstvom. „Je to kríza overených hodnôt pseudohodnotami. Prejavuje sa v spoločnosti, v rodine, v každom z nás,“ hovorí umelec. „Stále chceme niečo nové a nové, prijímame hodnoty, ktoré nie sú zažité geneticky, ustavične meníme pravidlá a narúšame štruktúru. Chcel som to zastaviť. Urobiť filozofický krok späť.“
Sochársky „krok späť“ bol pre Trizmu návrat ku kvázi konzervatívnemu spôsobu zobrazenia – k figúre. Akoby abstrakcia bola symbolom chaosu a figúra symbolom komplexnosti. Preto tiež sochy stavia na sokel, ktorý je už takmer anachronizmom. A preto naďalej rozvíja svoj koncept tvorbou v sadre, lebo odlievanie do nej je „najkonzervatívnejšou“ technikou.
Podľa kurátorky Xénia Lettrichová výstava je táto výstava humanistická a kritická zároveň.
Dohladka vybrúsené, neosobné biele figúry výrazne kontrastujú s podzemným priestorom Pálffyho paláca.
„Trachtárovci“, ako Trizma nazýva sochy s lievikovitými útvarmi na hlavách, sú poslami vyššej a hlbšej múdrosti.
Keď prejdeme chodbou popri „malých bielych“, ocitneme sa v uzatvorenom priestore s tromi z nich. Majú nadľudskú veľkosť napriek tomu, že kľačia tvárami k sebe. „Berú veci vážne, ale s nadhľadom. Vedia, čo sa stane, ale nám sú smiešni. Prorokov už nik nepočúva, každý sa sám cíti byť prorok,“ tvrdí autor.
Autor: Ada Jung
