Nevieme, či bol Edvard Munch smutný, alebo len robil výskum možných stavov ľudskej duše, hovorí kurátorka Národnej galérie v Osle Mai Britt Guleng.
Za necelých desať minút dostali Nóri dôkaz, že z ich krajiny pochádza jeden z najdrahších a najvzácnejších obrazov, exemplárna ukážka expresionizmu a modernej maľby vôbec.
Bolo to vlani v máji, keď sa v newyorskej sieni Sotheby’s vydražil Výkrik za rekordný čas aj sumu – 119 miliónov dolárov.
Dnes je toto dielo súčasťou veľkej výstavy v Národnej galérii v Osle. Je špeciálna, veľmi pekná a hrdí Nóri na ňu pozvali stovky hostí z celého sveta, pretože oslavujú 150 rokov odvtedy, čo sa Edvard Munch narodil.
Pýtali sme sa jej kurátorky Mai Britt Guleng, či by návštevníci vedeli vystopovať výnimočnosť Výkriku, keby o Munchovi nikdy nič nepočuli. Odpovedala: „Nie. Ťažko by odhadli, že práve z neho sa stane taký ikonický obraz. Ani Munch si to o ňom nemyslel, tá sláva prišla až desaťročia potom, ako ho namaľoval. A vôbec, mal viac takých obrazov, ktoré by si zaslúžili extra pozonosť.“
City sú komplikované
Ku koncu života Munch vystavil sériu autoportrétov, celkom bez cenzúry sa na nich zobrazil ako opustený muž, za barovým stolom, s prázdnou fľašou pred sebou. Mohli by potvrdzovať teóriu, že bol smutným, úzkostným človekom, neraz pred hranicou nervového zrútenia, alebo už po nej. Veď o Výkriku sa tiež hovorí, že most, na ktorom sa postava v popredí chytá za hlavu, videl Munch zo svojej psychiatrickej liečebne.
Aj proti takejto predstave by Mai Britt Guleng čosi namietla. „Nevieme povedať, či bol smutný, keď maľoval smutné obrazy,“ hovorí. „Mal rád komplikované emócie a výtvarné umenie mu ponúkalo možnosť prebádať, čo všetko je ľudská bytosť schopná precítiť.“ Výstava v Národnej galérii je teda tiež takým výskumom komplikovanosti a nejednoznačnosti. Ak začal Munch maľovať lásku, nešlo to bez toho, aby videl aj jej koniec. Ak mal pred sebou skupinu priateľov, vedel vytušiť samotu každého z nich. Ak rozjímal nad krásou prírody, cítil prítomnosť jej temných tajomstiev.
Experimenty s dušou
Petter Olsen – to je ten pán, čo vlani predal Výkrik – teraz kúpil dom v dedinke Hvitsten (dnes má 311 obyvateľov), kde Munch naposledy tvoril a žil. Je v krásnom prostredí neďaleko Osla, pri fjorde a záhrade s orgovánmi. Jeho plánom je obnoviť všetko tak, ako to vyzeralo za starých čias, ale hovorí, že to nebude skôr ako o rok.
Úlohu dopracovať sa k čo najčistejšej verzii Muncha si zatiaľ dala Národná galéria. V jednej miestnosti rekonštruuje výstavu z roku 1893 v Berlíne. Navrhol ju sám maliar, volá sa Livsfrisen – Reliéfy života a chcel ňou vyjadriť „stavy modernej duše“. Pozdĺž všetkých štyroch stien zavesil sériu dvadsiatich dvoch obrazov a rozdelil ju na štyri časti: láska, koniec lásky, úzkosť a smrť.
„Sám určoval, medzi ktorými obrazmi sa končí jedna fáza duše a začína sa druhá. Experimentoval s nimi, posúval ich podľa toho, v akom životnom rozpoložení práve bol,“ hovorí kurátorka Mai Britt Guleng.
V tejto miestnosti je zavesený aj Výkrik, medzi Úzkosťou a Smrťou. Takže nie je žiadnym finále výstavy. Nemá ani zlatý rám, je len prostou súčasťou celku. Popri iných obrazoch nemá znamenať ani o nič menej, ani o nič viac.
Muncha vymenil za dom
Bývalý majiteľ Výkriku teraz rekonštruuje Munchov dom.
Petter Olsen má nedbalo učesané ryšavé vlasy, vyťahané nohavice a vyblednuté zelené sako. Nevyzerá ako miliardár. Ale je.
Vlani predal Výkrik, jedinú verziu slávneho obrazu Edvarda Muncha, ktorý bol v súkromnom, konkrétne v jeho vlastníctve. Urobili ste dobre? pýtali sme sa ho. „Áno, urobil. Cítim sa dobre,“ odpovedal. „Výkrik je preč, teraz je mojím projektom toto.“ Ukázal na biely dom v rekonštrukcii, hneď vedľa fjordu. Kúpil ho za peniaze z predaja obrazu.
Tu, v dedine Hvitsten, Munch žil, pracoval a vyhadzoval ešte úplne nevytlačené tuby s maliarskou farbou. Olsen bol nadšený nálezom týchto drobných pohodených predmetov a uveličený tým, že slávny maliar bol posledný, kto sa ich chytal. A hneď aj zavolal archeológa, aby mu pomohol zrekonštruovať dom tak, ako vyzeral vtedy, keď v ňom Munch býval, vystopoval miesto ateliéru a aj to, kam pochoval psa.
Archeológ hovorí, že najväčšie bohatstvo objavil v dvoch veľkých kopách odpadu, ktoré Munch po sebe zanechal. Keď bude všetko hotové, bude to veľká konkurencia pre Národnú galériu aj pre Munchovo múzeum.
Olsenov brat Fred je jedným z najbohatších Nórov, kapitál získal z obchodu s loďami, ktorý zdedil po otcovi. Petter zdedil zbierku umenia. Najvzácnejší kus jeho rodine venoval sám Munch, priateľ a štedrý sused.
