Spolu s Martinom Šulíkom spovedali desiatky pamätníkov pre cyklus o filmároch československej novej vlny. Nie všetko sa pomestilo do seriálu Zlaté šesťdesiate. Kniha Diagnózy času, ktorá práve vychádza, sleduje cesty, ktoré prešli slovenský a český film od vojny až po súčasnosť. „Osídla trhu a peňazí nie sú o nič menej lákavé a zároveň nebezpečné ako osídla ideológie,“ píše český filmový historik, kritik a publicista JAN LUKEŠ.
Váš príbeh českého a slovenského filmu sa nekončí rokom 1993, ale pokračuje ďalej a detailne sleduje náš film potom, čo sa štáty rozišli. Odkiaľ tie sympatie k Slovensku?
"Budem trochu osobný. Moja prvá žena bola Slovenka a kontakty na Slovensku pretrvali, i keď sme sa rozišli. Neskôr som sa zoznamoval s terajšou druhou manželkou – a ajhľa, ona sa narodila v Nových Zámkoch, hoci žila v Česku. Už predtým som mal na Slovensku veľa kamarátov vrátane filmárov. Chodili sme sem na akcie, ako bolo Fórum mladého filmu."
Čím bol pre vás rozpad štátu?
"Viac-menej formálna záležitosť, ktorá nezasiahla osobné vzťahy. A zároveň skúška, ako to naozaj je s česko-slovenskou vzájomnosťou, ktorú predtým presadzoval režim. Či sú vzťahy medzi našimi národmi naozaj také pevné, alebo len boli nanútené zhora."
A?
"Na moju veľkú radosť tie vzťahy pokračujú, aj vo filme. Slovenskí filmári sa uplatňujú v Česku, českí herci na Slovensku. Len ma mrzí, že to nie je úplne obojstranné a slovenská kultúra je v Česku bokom. Pamätám si, ako ma šokoval český dabing, keď televízia u nás vysielala Krajinku Martina Šulíka. Dabing ten film veľmi poškodil, našťastie s tým prestali."
Čo s filmom, ktorý má päťdesiattri divákov?
Aká je diagnóza súčasného slovenského filmu?
"Slovenský film sa hľadá. Tak ako sa hľadá celá spoločnosť pod tlakom globalizácie, ktorá sa vyvíja, čoraz viac prepája so svetom a vystavená celkom novým otázkam. Váš film sa v tom snaží poctivo orientovať, ale sami viete, aké je to ťažké."
V čom?
"Plávať v prúde súčasnosti a zároveň presne vedieť, čo z prúdu je dôležité – to je vždy to najťažšie. Ale to je problém všade na svete. Čo je hlavné pre Slovensko, konečne sa ustálilo financovanie a na kinematografii je to vidieť. Vznikaju tu kvalitné filmy, ktoré si zasluhujú pozornosť aj v zahraničí"
Napríklad ktoré?
"Česká kritika vychválila Dom Zuzany Liovej, ak ide o divákov, tých zaujal posledný film Juraja Jakubiska Bathory. Ten mal v oboch krajinách skvelú návštevnosť aj napriek kritike."
O čom toto svedčí?
"Ak je slovenský film kvalitný a ešte aj spektakulárny, tak český divák naň príde bez ohľadu na jazyk a kritické recenzie. V takom prípade sa producentom môže vrátiť aspoň časť z vložených nákladov.
Príkladom je práve donkichotská Bathory. Bol som predsedom českého štátneho fondu pre podporu kinematografie, keď prišla žiadosť o dotáciu a všetkým sa nám nad tou sumou pretočili oči. Vraveli sme si, že to nie je možné, to sa nikdy nevráti."
Veď sa ani nevrátilo.
"Isteže nie úplne. Také čosi ani nie je možné v našich podmienkach. Ale podstatné je, že v kinách sa Bathory fantasticky uchytila a v oboch krajinách nazbierala milión a pol divákov. To je čosi výnimočné, zoberte si, že návštevnosť stotisíc je v Česku pre film veľký úspech."
Na Slovensku celkom stačí desaťtisíc.
"Ani u nás to nebýva vždy ružové. Zoberte si slovenský film Miry Fornay Môj Pes Killer, ktorý bezprostredne po premiére v Česku videlo presne päťdesiattri divákov."
To zas svedčí o čom?
"O zložitej situácii, akej čelí súčasný domáci film. Dnes môžeme sledovať, že filmy, ktoré majú ducha a nejakú myšlienku, sú u publika v nemilosti. To je veľký problém, pretože film potrebuje diváka, aby vôbec prežil.
Zvlášť na takom malom trhu, aký je ten slovenský či český, kde tržby nezaplatia náklady na výrobu, nech bude titul akokoľvek úspešný. Práve to je dôvod, že film potrebuje podporu, ak chceme, aby prežil. U nás aj u vás."
Dom (2011) Zuzany Liovej.
U nás veľa ľudí nadáva na České levy
Čím má byť film pre spoločnosť? Máme v tomto vôbec jasno?
"Myslím, že veľmi nemáme. Stále trvá presvedčenie, že film je druh zábavy a atrakcie. Niečo, čo si zvolíte za remeslo – a ak to urobíte, tak nemáte čo pýtať od ostatných peniaze."
Práve týmto presvedčením - že film je obyčajný spotrebný tovar a nevidí dôvod na jeho podporu - argumentoval bývalý prezident Václav Klaus, keď odmietal podpísať nový audiovizuálny zákon. Je to v Česku rozšírený názor, alebo skôr prežitok?
"Skôr je to stabilný názor pravicovej časti politického spektra, tej, ktorú reprezentuje Václav Klaus. Keď druhýkrát vetoval zákon o kinematografii, tak mal k tomu arogantnú poznámku, že české filmy nestoja za veľa. To bolo gesto, ako keby napľul do tváre divákom i filmárom. Pretože nie je veľa iných malých krajín, kde ľudia domácu tvorbu tak milujú a navštevujú."
Uvedomuje si toto Česko, dokáže to doceniť?
"Málokedy si to uvedomujeme a ani ja som si to dlho neuvedomoval. Začalo mi to dochádzať, až keď mi Martin Šulík rozprával, aké máme šťastie, že u nás ľudia film tak sledujú a aká skvelá vec sú ceny Český lev. Viete, u nás je veľa ľudí, ktorí nad Českými levmi ohŕňajú nos.
Už sme si zvykli a je pre nás samozrejmosťou, že diváci domáci film milujú a idú do kina na Vratné lahve a Tmavomodrý svet rovnako ako na Avatara. No to vôbec nie je samozrejmé. A mali ste vidieť tie recenzie, keď bol v kinách Tmavomodrý svet, ako ho kritika strhala."
Čím vás vlastne irituje film, ktorý je zábavou? Nebol kinematograf na začiatku púťovou atrakciou a nevracia sa k tomu opäť v dnešnej ére vizuálnych efektov?
"Áno, atrakciou bol film pred sto rokmi a opäť to začína platiť pre dnešný Hollywood. To však úplne neplatilo v našich krajinách. Tu mal film vždy ešte iné funkcie okrem zábavy."
Napríklad aké?
"Naša kinematografia vždy bola aj spôsobom sebareflexie - národnej i osobnej. Zoberte si zakladateľskú osobnosť slovenského filmu Paľa Bielika. O kvalite debatujme, nemožno však pochybovať, že práve Jánošík či Majster kat sú tie filmy, kde slovenská spoločnosť skúmala a ohmatávala korene národnej identity.
Film tu mal hlboké korene a úlohu, takú vážnu, že štát by ho nemal odsúvať na úroveň rockového koncertu či akejsi karnevalovej atrakcie. A ak štát chce, aby si zachoval toto vážne poslanie, tak ho musí podporovať – aj keby ho film zároveň mal podvracať a kritizovať.
Napokon, práve taká bola situácia nášho filmu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Práve vtedy došlo k tomu, že socialistický štát financoval tvorbu filmov, čo sa vlastne obracali proti nemu a takto ho podrývali."
Jánošík (1962/53) Paľa Bielika.
Zoštátnený film vyhovoval filmárom, ktorí sa s ním stotožnili
Socialistický štát mal na film monopol. Málokto však vie, že našu kinematografiu znárodnili ihneď po vojne, pred nástupom komunistov.
"Na tomto je zaujímavé, že slovenský film bol zoštátnený ešte skôr ako český. Stalo sa to pred rokom 1945 v štátnej spoločnosti Nástup. Napriek tomu si zoštátnenie kinematografie stále stotožňujeme s uchopením moci komunistami po roku 1948, hoci prišlo o tri roky skôr."
Ako to vnímali vtedajší filmári?
"Keď po vojne prišlo oslobodenie, tak si myslím, že možno 90 percent filmárov sa s myšlienkou znárodnenej kinematografie stotožnilo. Videli v tom spôsob, ako sa vyhnúť komercionalizácii a dodať filmu hlbší rozmer.
Treba to vnímať kontexte kinematografie, aká bola pred vojnou. Financovanie filmu len zo súkromných zdrojov viedlo producentov k stavaniu na istotu a výsledkom bola hromada meštiackeho gýču. To umelcov znechutilo."
Hypoteticky, viete si predstaviť, kam by smeroval náš film, keby k moci neprišli komunisti a keby sa ďalej vyvíjal v demokracii – akurát so štátnym monopolom?
"Nemám príliš rád alternatívnu históriu, ale predstavám sa človek neubráni. Keby sa kinematografia vyvíjala pod strechou štátu, no bez tlaku ideológie, tak by asi vyzerala celkom inak. Niečo napovedajú filmy v rokoch 1945 - 48. Už tu môžeme vidieť zárodok ohromných úspechov, ktoré prišli v šesťdesiatych rokoch.
Žiaľ, potom prišiel prevrat a komunisti okamžite aplikovali na kinematografiu Leninovu tézu, že film je najdôležitejšie zo všetkých umení. Výsledky poznáme a vo filme nadlho zavládol tvrdý diktát ideológie."
Kým neprišli šesťdesiate roky, keď cenzúra poľavila a vašimi slovami, „tvorivosť umelca vybuchla ako granát“. Ako veľmi bola situácia novej vlny jedinečná?
"Vždy nájdete analógie a tak aj Československo do istej miery kopírovalo skorší vývoj v Maďarsku a Poľsku. Na druhej strane, možno práve omeškanie a strnulosť u nás po roku 1956 mohli byť tou unikátnou situáciou.
Boli to čudné časy - Stalin a Gottwald boli po smrti, v Sovietskom zväze sa otvárali zločiny stalinizmu, len u nás vládne bezvetrie a vo funkciách sú stále ľudia zodpovední za zverstvá páchané v päťdesiatych rokoch. A teraz si predstavte, že to všetko povolilo a naraz prišla chvíľa všetko reflektovať. Aj v umení."
Otázka skôr bola, či ten úspech dokážeme zopakovať.
"Ťažko povedať. Mám rád vetu, čo vraví, že „v tieni slobody rastie strom umenia“. Je to trochu paradoxné, že žijeme v podmienkach slobody a pritom máme pocit, akoby umenie, čo dnes vznikalo, nestálo za veľa. Pritom v neslobode za totalitného režimu vznikali diela, ktoré obdivujeme.
Pekne to formuloval Jan Werich, keď povedal: život v miernej nemilosti umelcovi prospieva, pretože ho núti k lepším výkonom ako život v absolútnej slobode."
Kladivo na čarodejnice (1969) Otakara Vávru.
Ako zostať pri filme v ľubovoľnom režime
Môžeme byť konkrétnejší? Vo veku sto dva rokov vlani zomrel režisér Otakar Vávra, ktorý prežil pri remesle každý režim. Ako ho dnes hodnotiť?
"Otakar Vávra výborne ilustruje vzťah politického systému a umenia. Od tridsiatych rokov skutočne preplával každým režimom. Po každom prevrate sa dopúšťal čohosi, čo by sme nazvali prinajmenšom mravným pokleskom, dokonca sa netajil tým, že likvidoval kolegov. A pritom si v sebe pestoval pocit, že sa vlastne ničomu nespreneveril.
On si zvolil postoj pragmatika. Celoživotnej túžbe zostať pri filme podriadil všetko ostatné, robil všetko pre to, aby tvoril za každého režimu. On z tohto sveta odchádzal s presvedčením, že kdesi hore nad nami prebiehajú politické boje, ale on je nad nimi, pretože ich - ľudovo povedané - precikal. Znie to síce strašne, ale ak sa nad tým zamyslíte, tak musíte priznať, že mal v čomsi pravdu."
V čom?
"V tom, že zostal filmárom a žil si na vysokej nohe. Akokoľvek sa režimy okolo striedali."
Sporná je len hodnota tých filmov, ktoré z toho vzišli.
"To isté zaznelo v Česku po jeho smrti – Otakar Vávra bol súčasníkom Bergmana či Felliniho, ktorých mal za vzory, no do dejín filmu sa nezapísal zďaleka tak výrazne.
Za protektorátu nakrúcal spoločensky indiferentné filmy, v 50. rokoch to bola husitská trilógia celkom v službách ideológie. A zrazu v 60. rokoch, keď zistil, že sa karta obracia, nakrútil Kladivo na čarodejnice, čo je vlastne metafora politických procesov. Človek sa neubráni otázke, prečo s tým neprišiel o desať rokov skôr, keď tie procesy prebiehali?
Keď sme Vávru spovedali pre náš seriál Zlaté šesťdesiate, on tie svoje kotrmelce odôvodňoval s až odzbrojujúcou pravdivosťou. Keď pre jeho hodnotenie odstavili od práce filmára Alfréda Radoka, tak len tvrdil, že vyjadril názor na kolegu. Ako keby nevedel, že už len vyslovením názoru v určitom kontexte môžete druhého človeka priviesť na popravisko.
Samozrejme, obracačov kabátov jeho typu bolo viac. Na Slovensku napríklad režisér Vladimír Bahna."
Kde bral socializmus peniaze na film?
"Pôvodná myšlienka bola, že všetky odvody zo vstupného v kinách pôjdu späť do štátneho podniku Československý film. Práve z nich sa bude platiť výroba filmov. Keby neboli tie podmienky deformované monopolom štátu, tak môžeme povedať, že československý film za socializmu si na seba zarobil.
V polovici päťdesiatych rokov, keď kiná zoštátnili, tento príjem vypadol, no o čosi neskôr ho nahradili zisky zo zahraničných filmov, čo k nám šli do distribúcie. Za licencie zahraničným spoločnostiam štát neplatil veľa a na vstupnom získal o to viac.
Tento rozdiel, zisk z návštevnosti zahraničných filmov, pomohol financovať domácu kinematografiu. Tento systém celkom dobre fungoval a dokázal kinematografiu zabezpečiť."
Foto SME - Gabriel Kuchta
Dobrý film dopredu nespoznáte. Vždy to bude riziko
Vráťme sa do súčasnosti. Keď sedíte v komisiách nad žiadosťou o dotácie, musíte mať predstavu, ktoré filmy podporiť. Čomu dávať prednosť?
"Vždy je ťažké rozvažovať, koho podporiť. Vopred nikdy neviete, z čoho bude dobrý film."
Ako sa s tým žije?
"Treba sa s tým zmieriť. Komunisti kedysi plánovali, že by mali vznikať iba dobré filmy. Dnes od politikov počujeme niečo podobné – nech šetríme peniaze a vzniká iba zaručená kvalita.
Lenže kto zistí, čo je dobrý film a ako vyzerá? To nemôžete odhadnúť, je to veľká alchýmia. Tisíckrát sa vám môže páčiť scenár a vzíde z toho prepadák. Alebo to bude práve naopak."
Môže s tým niečo spraviť filmová kritika?
"Neviem ako u vás, ale v Česku sa udomácnila v médiách taká póza, intelektuálna nadradenosť v štýle – všetko vieme, poznáme, len filmár to teraz nakrútil, tak ho pekne skritizujme. Z kritiky a vnímania umenia sa vytráca údiv nad novým a nečakaným. Čerstvý pohľad, ktorý nie je zaťažený všelijakými schémami a klišé."
Ako písať o filme?
"Kritik si má priznať, že je trebárs hlúpejší ako film, o ktorom píše a ktorý mu otvára nové myšlienkové obzory. Zároveň musí byť vzdelaný. Už český literárny kritik Jan Jungmann hovoril, že kritik rastie dlhé roky. Ak nemá byť len recenzentom, teda akýmsi informátorom, musí dlho zrieť a získavať skúsenosti.
Musí v sebe vypestovať empatiu k tomu, o čom píše, aby čitateľ nezískal pocit, že píše len – s prepáčením – z nasratosti. A ak píše ostro, kriticky, je to hlavne preto, že má umenie rád a praje mu, aby bolo lepšie.
Dnes sa to už nenosí, ale ja si stále myslím, že kritik má v prvom rade pomáhať. Práve vtedy, ak píše ostro či negatívne."
Nie je ten typ kritiky na vymretie? Dnes divákov orientujú skôr ratingy z internetu.
"Sám si nie som istý budúcnosťou písania o umení. Možno je aj moja kniha posledným výhonkom reflexie umenia, ktorý zaniká, pretože elektronické médiá zavádzajú úplne iné štandardy všetkého. Ale stále si myslím, že internet nám nestačí. Anonymita výrokov na webe je deštruktívna. Mne to pripomína anonymné udania občanov z päťdesiatych rokov."
Babovŕesky (2013) Zdeňka Trošku.
Záver vašej knihy pôsobí, akoby ste si vybavovali účty s celou českou kritikou.
"Veľa ľudí ma asi pre knihu nebude mať rado. Ale ja som si s nikým nechcel vybavovať účty. Držím sa presvedčenia, že človek má písať len to, čo je tým tvorcom schopný vravieť do očí.
Aj na krste knihy v Bratislave boli rôzni ľudia. Nepíšem o každom lichotivo. Díval som sa do ich očí a premýšľal, čo povedia na knihu. Také je riziko povolania kritika."
Chodíte na novinárske projekcie?
"Od istého času ta už nechodím. Hnusí sa mi situácia, keď po filme vyjde z kina hlúčik kritikov, ktorí si kolektívne sformulujú názor a druhý deň si vychdázajú recenzie ako cez kopírovací papier. To je predsa hyenizmus.
Kritik má mať názor bez ohľadu na komunitu, kde sa pohybuje. Nesmie písať len pre svoje stádočko. Inak skončíme ako za komunizmu, keď sa bežne hovorilo, a to nielen o filmoch - to strhali v Rudom práve, to bude výborné!"
Najväčšiu debatu o filme tento rok v Česku vyvolali Babovřesky Zdeňka Trošku. Bola tá debata niečím podnetná pre kritika?
"Film by sa mal snažiť vravieť niečo podstatné a pritom byť prijateľný pre publikum. Ak sa to prechýli na tú intelektuálnu stránku, je z toho Môj Pes Killer s päťdesiatimi divákmi. Ak sa to prechýli na opačnú stranu, sú z toho Babovřesky, na ktoré chodia státisíce, ale kvalita sa pohybuje na úrovni kopancov do zadku a oplzlých vtipov.
To potom darmo budeme počúvať Zdeňka Trošku, že je vyznávačom opery a hlbokej literatúry. Takíto ľudia musia mať dva mozgy, inak tú ich schizofréniu nechápem. Morálka umelca a občana podľa mňa má byť jedna a tá istá. Ľudia ako Troška, naopak, dávajú ľuďom návod, že treba robiť jedno a myslieť si iné. Ale to presne je schizofrénia, za akej sme vyrástli za komunizmu. Tomuto nerozumiem.
