Úspech v kinách a cena v Cannes za réžiu Drive (2011) mu rozšírili počet divákov a čakalo sa, ako bude pokračovať. Nicolas Winding Refn odcestoval do Ázie, kde nakrútil dych vyrážajúci film pre veľmi špecifické publikum. Jedni to nazývajú vysokým umením, iní gestom egomaniaka.
Jeden z najväčších talentov mladého dánskeho filmu má bez debaty vyhranený štýl. Štyridsaťtriročný cinefil nakrúca vizuálne dômyselné, dráždivo tajomné filmy, v ktorých sa pohráva a opája halucinačným obrazom. Zároveň ich môžeme čítať aj ako úvahu o násilí - v spoločnosti a filmovom umení po Tarantinovi. Len Boh odpúšťa, novinka nakrútená za málo peňazí, ide ešte ďalej. Psychedelická jazda doťahuje do extrému všetko, čo sme spomenuli.
Tiež tu ide len o jedno
Je to ako pornografia, len namiesto sexu bude stredobodom násilie, opísal ju režisér. A môžeme konštatovať, že to presne sedí. Pokračujme v prirovnaní – toto nie je rozvinuté dnešné porno s vytesneným príbehom. Predstavte si pornografiu zo vzdialených čias, keď ešte bolo treba zvyšky deja, aby žáner objasňoval, ako prišlo k súloži.
Podobne v Refnovom filme ide len o jedno. Akurát že fetišom je násilie a pomsta v rituálnej podobe. Alebo aj inak: vypichnuté oči, odseknuté končatiny, čudesná vendetta. Zápletka je zámienkou.
Rozhodnúť sa pre kino len z noticky nie je dobrý nápad. Tento film je krimi dráma iba v prípade, ak je ňou pre vás temný ponor do vedomia v zamotaných nočných morách Davida Lyncha. Tu tiež nie je dôležité, či sa príbeh drogového dílera, zločineckej matky a sadistu – policajta odohráva v bangkockom podsvetí, či v hlave pacienta na gauči u psychoanalytika.
Tvár, ktorá zaváňa pózou
Podobne to vidí aj sám filmár, ktorý sa vyjadril, že nakrútil rozprávku s príchuťou incestu.
Muselo to chcieť odvahu prevrátiť naruby konvencie a všetko, čo bežný divák pokladá za film. Dojem kazí podozrenie, filmár s takýmto renomé si odvahu mohol dovoliť a chaos pod záhybmi psychedélie už nič hlbšie neskrýva. Kamennej tvári Ryana Goslinga v Drive sme mohli uveriť tajomstvo. Rovnaká tvár v novinke už zaváňa niečím iným: prázdnou pózou.
Zostáva fantastický uhrančivý obraz. Kamera, ktorá sa vyžíva v pološere, neónových farbách, exotických ornamentoch. Vzory sú priznané, ale príliš očividné. Nie je dôvod opakovať to, čo ovládli kolegovia Harmony Korine (Spring Breakers) a Gaspar Noé (Vojdi do prázdna). Z poldruhahodinovej zauzlenej vidiny sa stáva tak trochu otravná maniera.
Najväčším tajomstvom je napokon niečo iné. V slovenských multiplexoch je široko nasadený experiment pre malú časť artového publika. Toto bude pravdepodobne distribútor dosť ľutovať.
