Dvere zo spálne vedú rovno do maštale a z kúpelní či záchodov sú iba torzá – kúsky stien obložené bielymi kachličkami. Seriálovým postavám musia stačiť kuchyne, obývačky a spálne. Tam sa predsa odohrávajú tie najväčšie rodinné drámy.
Fotografka Olja Triaška Stefanovič strávila v štúdiách troch slovenských seriálov dva mesiace. Nezaujímal ju štáb, herci a herečky ani šialené tempo výroby večernej zábavy. Dokonca si tieto seriály zakázala sledovať, aby ju príbehy ich postáv príliš neovplyvňovali.
Do ich fiktívnych bytov a domov prichádzala ráno a odchádzala večer. Ako voyeur sa vkrádala do izieb, ktoré notoricky poznáme z obrazovky.
Navonok obyčajne
Sériu fotografií, ktorú máte možnosť vidieť v bratislavskej Design Factory, nazvala príznačne - Toto by mohlo byť miesto pre pekný život.
Presne tak to totiž pôsobí, keď očami rýchlo prechádzate z fotky na fotku – všetko vyzerá tak normálne, obyčajne, všetko má svoje miesto a nič príliš nevybočuje.
Až zrazu si všimnete kus železa na dlážke a ten výhľad z okna – nie je nejaký čudný, zvlnený? A prečo vo všetkých oknách stále svieti slnko?
Keď tam Olja Triaška Stefanovič vošla po prvýkrát, fotila vraj úplne všetko. „Bola som v eufórii a cítila som sa priam šťastne z toho všetkého. Až postupne, keď som sa tam deň čo deň vracala, sa mi odkrývala skutočnosť.“
Nemusí to byť masový vkus
S televíznymi seriálovými štúdiami už mala skúsenosť z projektu Ružové tiene, na ktorom pracovala v roku 2009. Teraz sa tam vrátila, no zamerala sa viac na detaily.
„Chcela som, aby sa divák sústredil na to, čo vidí na fotke – na nábytok, na doplnky. Stále ma totiž zaujímalo podľa čoho to zariadenie vyberajú – či je to masový vkus, obraz toho, ako naozaj žijeme či je to len model, ktorý nám vtláčajú do hláv – aha, takto si zariaďte spálňu, takto kuchyňu,“ vraví.
Nielen v tejto sérii celkom zámerne vynechala ľudí. Vraví, že človeka na fotke nepotrebuje, ak chce, aby mal priestor emóciu.
„Platí to aj tu. Najprv sa zdá, že všetko je v poriadku a ktosi tu šťastne žije, len práve nie je doma. Až potom človek zistí, že tam nie je nič, že je to úplne prázdne, že je to klamstvo, obyčajný fejk.“
Javisko / Hľadisko
Samozrejme, povedal by ktosi – veď je to len štúdio, a napokon – načo vôbec hľadať realitu vo fiktívnom príbehu a prostredí? Autorka tým však poukazuje na niečo iné – na opačnú stranu obrazovky.
Približne od roku 2009 rozvíja tému „javisko verzus hľadisko“, ktoré používa na vyjadrenie vzťahov v spoločnosti. Fotografovala javiská a hľadiská divadiel a kultúrnych domov po Slovensku aj televízne štúdiá spravodajstva.
Teraz spojila načrtnuté súvislosti do celku – „Keď sedíme doma v obývačke, sedíme v hľadisku. Máme v ruke ovládač a vyberáme si, čo chceme mať na javisku pred sebou. Zároveň si však vyberáme aj to, do akej miery sa tým necháme zmanipulovať, do akej miery začneme prežívať osudy fiktívnych postáv viac než svoje vlastné,“ vraví Triaška Stefanovič.
Bizarné výjavy zo štúdií nevníma ako výsostne negatívne posolstvo o prázdnote seriálov či nebodaj ich divákov.
„Nikoho, kto slovenské seriály pozerá, nemôžem škatuľkovať či odsudzovať. Nie všetci vedú taký spoločenský život, aký by ich uspokojoval, a keď prídu domov, majú chuť radšej niekam odísť, snívať. A možno snívajú aj o krajšom mieste pre svoj život, je to normálne. Vtedy by však mala prísť dôležitejšia otázka, a to, či sú vlastne šťastí, keď zatvoria dvere svojho bytu – či tam cítia bezpečie, lásku a či to tiež nie je celé len nejaké klamstvo.“
Fotografie zo série This could be a place for nice life. Výstavu, ktorej kurátorkou je Bohunka Koklesová, uvidíte v Design factory v Bratislave do 23. júna.
