S MATEJOM LANDLOM som sa zhovárala tesne po návrate z regatových pretekov na Jadrane, ktoré dostal ako darček k okrúhlym narodeninám. Nielen vzťah k divadlu, ale aj vzťah k športu majú v rodine.
Hrá kamarátov i podrazákov
Je typom charakterového herca, čo v praxi znamená, že hrá ľudí unášaných rôznymi vášňami. Expresívny, inteligentný, rozorvaný – tak ho zhodnotil režisér Roman Polák, ktorý sa pri nás pristavil počas rozhovoru. So smiechom však dodal, že taký je len vtedy, keď mu na postave záleží.
50 rokov je na svete, z čoho 40 rokov hrá.
3 synovia - Jakub (20) študuje na VŠMU kameru, hrá golf, Jojo (14) hrá hokej a Maťko (9) chodí na džudo.
53 divadelných inscenácií odohral v divadlách Nová scéna, Štúdio Novej scény, DSNP Martin, Činohra SND, Štátne divadlo Košice, Aréna a Astorka-Korzo´90 Bratislava.
25 filmov nakrútil, napríklad Na krásnom modrom Dunaji, Vášnivý bozk, O dve slabiky pozadu, Útek do Budína, Zostane to medzi nami, Polčas rozpadu či Občiansky preukaz.
43 televíznych inscenácií má na konte: Spoveď, Slepý Geronimo a jeho brat, Zurvalec, Amonina pomsta, Lorenzaccio, Faidra, Konečná dolina, Génius jednej noci či Vianočná etuda.
11 televíznych seriálov, mohli sme ho vidieť od Rachotilkov až po Panelák.
Aké je pretekať na mori?
Bol to úžasný zážitok, veľké dobrodružstvo, zrejme sa zo mňa stane morský vlk. Bola to moja druhá plavba na jachte, ale prvé preteky.
Nemávate na lodi morskú nemoc?
Zažil som na mori aj búrku a našťastie nemám problém s morskou nemocou, môžem byť dokonca počas plavby aj v podpalubí. Odjakživa ma bavilo požičiavať si lode a chodiť po ostrovčekoch.
Skúšali ste aj iné adrenalínové športy?
Veľmi ma baví potápanie s kyslíkovými fľašami. Pred desiatimi rokmi som skúšal aj paraglajding, ale pred tým mám dosť veľký rešpekt. Nesmierne rád pozerám aj dokumenty o potápaní, lietadlách, jachtách na televíznych kanáloch ako History či Discovery. Rozširuje to obzor.
Čo ešte okrem toho sledujete v televízii?
Najradšej staré české filmy a slovenské inscenácie. Z tých desiatok ročne, ktoré sa vyrobili v rámci Slovenskej televízie, bola minimálne polovica vynikajúca.
Pozeráte sa aj na tie, v ktorých ste kedysi hrali?
Ak na ne natrafím, tak rád. Je mi naozaj ľúto, že dnes sa takéto inscenácie nenakrúcajú. Rozumiem, že sa mladá generácia orientuje na iný štýl a iné žánre a že sa radšej hrajú počítačové hry, akoby si mali prečítať nejakú dobrú knihu alebo si pozrieť film v kine, ale som presvedčený, že by si tieto inscenácie našli svojho diváka a nemuselo by to byť ani veľmi drahé. Veľmi držím palce celému novému vedeniu RTVS, majú enormný záujem, aby sa robili aj hrané veci.
Dnes televízne inscenácie nahradili populárne seriály. Neprekáža vám, že vaša postava Egona Rosenthala v Paneláku je trochu schematická?
Keby mi to prekážalo, tak by som to nerobil. Je to herecká poloha, ktorú som doteraz nevyskúšal, preto ma to baví. Až takúto uletenú komediálnu postavu som nikdy nemal, divákom sa moja postava páči, dokonca i židovskej obci. V tom seriáli si robia vtipy aj zo Záhorákov či Rómov, podstatné je, že to neuráža. Dávam si veľký pozor, aby to nebolo nikdy „cez“, sem-tam si aj sám upravím text.
Vo vašom domovskom divadle v Astorke Korzo 90 máte stále menej premiér. Ako to prežívate?
Bohužiaľ, nemáme peniaze na to, aby sme mohli urobiť štyri premiéry za sezónu ako kedysi. Na druhej strane máme v repertoári stále dosť inscenácií, ktoré ani nestihneme obohrať. Napríklad Sen noci svätojánskej je vypredaný na dva mesiace dopredu.
FOTO: GABRIEL KUCHTA – SME
Ľudí dnes lákajú do divadla skôr herci zo seriálov, či nie?
Určite to hrá svoju rolu, ale tak to fungovalo vždy. Dávno pred revolúciou chodili Martinčania na Geišberga či Pauloviča. Išli sa na svoj idol pozrieť do divadla a bolo im jedno, akú postavu tam bude hrať, lebo ich poznali z filmov.
Ktorú zo svojich súčasných divadelných úloh máte najradšej?
Momentálne hrám asi v piatich tituloch a všetky mám rád. Mesiac na dedine s Martou Sládečkovou mi je možno najmilší. Z ruského repertoáru režiséra Romana Poláka sme mimoriadne radi hrali Gorkého Scény z domu Bessemenovcov či Les.
Divadlo Astorka Korzo 90 vzniklo v porevolučnom nadšení, zostal v ňom ešte dobrý duch divadla, alebo ste už všetci rozlietaní po televíziách?
Som presvedčený, že tam ešte stále je. Tak ako dodnes drží ochranu aj nad martinským divadlom, kde som začínal.
Máte na svoje martinské obdobie sentimentálne spomienky?
Spomínam si na to s veľkou nostalgiou, pretože som tam zažil úžasné obdobie. Bola to pre mňa druhá vysoká škola, tam sa ešte dodržiavala tradícia, že každý zelenáč dostal svojho tútora, akéhosi ochrancu. Tým mojím bol Ján Kožuch.
Matej Landl (druhý sprava) ako jediný zo slovenských detských hercov účinkujúcich v československom televíznom seriáli Spadla z oblakov pokračoval v hereckej kariére aj v dospelosti. FOTO - ARCHÍV RTVS
Čo pomôže hercovi pri vytváraní postavy?
Emocionálna pamäť. Cez príbehy iných ľudí, ale najmä svoje vlastné, môžete sa dostať k pochopeniu toho, s akým citovým zaangažovaním máte kreovať daný charakter. Treba si aj vedieť predstaviť situáciu, ktorú ste nikdy nezažili.
V pamätnej košickej inscenácii Bližšie od teba (Closer), za ktorú ste dostali aj cenu Dosky, ste v jednej scéne doslova plakali. Dá sa takáto emócia naaranžovať?
Táto scéna bola tak dobre vybudovaná, že emočné napätie k nej stúpalo postupne. V tom je umenie režiséra. Herec si musí privodiť až chemickú reakciu v tele, ktorá vyvolá skutočný pocit. Slzy potom prídu automaticky. Nepoužívam ani cibuľu, ani glycerín. To sa dá urobiť ešte vo filme, ale na javisku to neoklamete.
Ako si spomínate na toto hosťovanie v Štátnom divadle v Košiciach?
To, že som ponuku od Romana Poláka, ktorý bol vtedy umeleckým šéfom v Košiciach, prijal, bol jeden zo šťastných krokov v mojom živote. Spolupráca s režisérom Janom Willemom van den Boschom ma posunula ďalej a nesmierne umelecky obohatila. Spoznal som nové zaujímavé režijné postupy. Pri tomto predstavení som si počas troch hodín nemohol dovoliť byť ani na sekundu nekoncentrovaný.
Táto inscenácia vznikla pred desiatimi rokmi, spätne sa nám zdá, že vtedy ešte nebola až taká rýchla doba. Smerujeme dnes stále viac k povrchnosti a priemernosti?
Nechcem, aby tento rozhovor vyznel nejako pesimisticky a skepticky. Je však, bohužiaľ, pravda, že sme všetci frustrovaní a nešťastní. S kým sa stretnete, s každým riešite, ako je všetko stále horšie a horšie. Možno to aj my sami ovplyvňujeme, možno sa naša negatívna energia spája s negatívnymi energiami ďalších ľudí. Chcem mať k životu a budúcnosti pozitívny prístup, ale je to veľmi ťažké. Ak bude raz niekto analyzovať 21. storočie, povie, že to bola doba finančná. Ľudia sú strašne upätí na peniaze, boli sme nalákaní na luxusnejší život a stali sme sa rukojemníkmi svojich vlastných finančných nárokov. Zobrali sme si hypotéky a lízingy, a teraz sa musíme naháňať za každou prácou, ktorá sa nám ponúka, nevynímajúc víkendy. Z toho možno plynie tá nervozita.
Boli časy, keď ste sa veľmi angažovali v politike či v občianskych aktivitách. Čo z toho zostalo?
Obrovské sklamanie a frustrácia. Podrazili nás tí, ktorých sme my umelci najviac podporovali. Česť výnimkám. V komunálnej politike bolo pre mňa zasa zdesením, ako neplatia sľuby. Veľa ľudí, s ktorými som mal možnosť sa v mestskom zastupiteľstve spoznať, by som nazval kultúrnymi barbarmi. Nemajú záujem kultúru podporovať, naopak, ešte po nej šliapu. Možno neboli ku kultúre vedení, alebo ich len zošrotovala táto doba finančná, alebo sú to prosto málo emoční, bezcitní ľudia.
Landlov podnikateľ Egon Rosenthal je postava s najlepším tupé na celom televíznom trhu. Do seriálu Panelák na TV Joj pribudol v roku 2010. FOTO – TV JOJ
Divadlo je o empatii, načo by ju niekto, kto chce politiku len zneužívať, potreboval?
Nehovorím iba o divadle. Najsmutnejšie je, že je to také krátkozraké. Potom sú tí istí politici prekvapení, že občania volia populistických lídrov, ktorí im sľubujú veci, čo nemôžu splniť. Nemyslia na to, že keby dali viac peňazí do kultúry a školstva, vychovali by kultúrnejších, inteligentnejších a sčítanejších voličov. Samozrejme, že je to beh na dlhú trať. Títo ľudia však myslia len na seba. Veď v politike sa dajú „zarobiť“ obrovské peniaze, a nepotrestane!
Herci nezarábajú obrovské peniaze?
Isteže, herecké zárobky môžu byť aj slušné, ale to potom často odchádzate z domu o siedmej ráno a prídete po polnoci, a to nesedíte v krčme. Mnoho ľudí má skreslenú predstavu, že herci zarábajú milióny, ale nie je to celkom pravda.
V hre Ondreja Šulaja Gazdova krv, ktorá je poctou spisovateľovi Rudovi Slobodovi, hrá Landl príslušníka ŠtB, ktorý spisovateľa vyšetruje. Inscenácia bola udalosťou minulej sezóny a bola nominovaná aj na cenu Dosky 2011. FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Extrémna záťaž na hercov však nie je novým fenoménom.
Aj pred revolúciou bolo úplne bežné, že tí najvychytenejší herci robili od rána do noci. Miloš Kopecký písal vo svojej knihe, že keď mu nejaký kamarát závidel jeho život, pozval ho prežiť jeden deň s ním. A po tom, čo s ním prešiel od filmovačky cez televíziu do divadla a naspäť, sa pred ním hlboko poklonil a povedal, že on by takto žiť nechcel.
Mávate niekedy aj depresie zo svojej práce?
Klamal by som, keby som povedal, že som nemal obdobia, keď som mal chuť ísť robiť baču na salaš, ale to zažije každý, kto je štyridsať rokov pri divadle, a bolo by asi nenormálne, keby som si to nepriznal. Nakoniec som sa opäť chvalabohu naštartoval.
Málokto je vo fachu od svojich desiatich rokov ako vy. Ako ste sa stali detskou hviezdou?
Môj nástup na hereckú dráhu bol spontánny. V roku 1973 hľadali na Novej scéne deti do inscenácie Sicílska komédia. Ďuso Vašek vtedy povedal mojej mame, aby si zobrala mňa, že to bude najpraktickejšie. Nebudú musieť volať k inému dieťaťu opatrovateľku. Na javisku ma to nesmierne bavilo. Potom ma režisér Jajo Pálka obsadil do hlavnej postavy televíznej inscenácie Simultánka s Aľochinom, kde som hral po boku nezabudnuteľného Františka Dibarboru. A tak sa to celé začalo.
Mamička stále hrá, pravda?
Moja mamička je úžasná žena. Má osemdesiatjeden rokov a je moja partnerka v diskusiách na akúkoľvek tému. Našťastie je zdravá, vitálna, už síce nevládze hrať tenis tri hodiny v kuse. Mama ho totiž hrávala trikrát v týždni s Naďou Kotršovou a so Zorou Kolínskou. Pred šiestimi rokmi ma v ňom ešte nabila. Stále chodí do dabingu, hosťuje na Novej scéne, kde hrá v muzikáli Cigáni idú do neba. Dodnes ma v niektorých veciach „vychováva“. Som vďačný za každú chvíľu, ktorú s ňom môžem stráviť.
Nešťastník Rakitin, ktorého prezývajú aj Rachotin, patrí k Landlovým milovaným postavám. Na snímke s Martou Sládečkovou v postave Natálie, s ktorou má Rakitin dlhoročný milenecký vzťah. Inscenáciu Turgenevovej hry Mesiac na dedine má divadlo Astorka Korzo 90 v repertoári už piaty rok. FOTO - JOZEF UHLIARIK
