Rechnitz, Anjel skazy: nebanálna inscenácia o banalite zla

Prvá réžia Davida Jařaba na slovenskej scéne priniesla výnimočnú inscenáciu.

Umenie je niečo pre masy, ktorým sa však nedá vysvetliť. Umenie je principiálne nevysvetliteľné. Týmto citátom z hry Elfriede Jelinekovej Rechnitz by som najradšej celý článok o jej inscenácii v našej národnej činohre aj skončila a už len odporučila ísť sa ňu pozrieť.

Je to totiž jedno z tých zriedkavých diel, ktoré vás prekvapujú, šokujú a dajú presne toľko možností na interpretáciu, koľko je jeho divákov v hľadisku.

Ak by malo na pôde Slovenského národného divadla o niečom diskutovať, tak určite o historických i filozofických inšpiráciách tohto nebanálneho textu o banalite zla.

Odkaz na Buňuela

Dedina Rechnitz nie je Slovákom priveľmi známa, problém je ten, že ani Rakúšanom. Tí by na ňu najradšej úplne zabudli, predovšetkým na masaker, ktorý na zhruba dvoch stovkách Židov na nútených prácach vykonali podnapití príslušníci SS tesne pred koncom vojny v akomsi apokalyptickom besnení. Podtitul Anjel skazy odkazujúci na Buňuelov film nie je zvolený náhodne.

Jelinek neponúka klasickú hru, skôr báseň v próze. Nositeľka Nobelovej ceny nemá rada realistické scény a vlastne ani postavy. Inscenátori si teda musia všetko vyložiť po svojom, čo režisérovi Davidovi Jařabovi absolútne vyhovovalo.

Je zvyknutý navrhovať si aj scénické riešenia, ktoré bývajú neoddeliteľnou súčasťou jeho režijnej koncepcie. Doteraz sme jeho špecifický prístup mohli vidieť len na predvlaňajšej Divadelnej Nitre a hosťovaní Divadla Komedie v SND. Aj teraz ukázal, ako vie pracovať s priestorom i s hercami. Pod jeho vedením sa totiž neobjavil slabší výkon, dokonca ani len v postavách, ktoré sme mali možnosť sledovať v úzadí, akoby boli súčasťou nemého filmu.

V prvom pláne počúvame rozprávanie súčasnej trojgeneračnej rodiny, ktorej každý člen mlčí o niečom inom. Cez nedopovedané myšlienky sa však vraciame k trýznivým spomienkam z konca vojny, za protihlukovou stenou vidíme výjavy zo zvrhlého žúru, ktorý na neďalekom zámku usporiadala grófka Margit von Bathyány vo výraznej interpretácii Ivany Kuxovej.

Hrdosť na vlastné hriechy

Prednes básne T. S. Eliota na hudbu Petra Haasa z úvodu produkcie by sám osebe stačil na zážitok. Zuzana Porubjaková presvedčila nielen pri ňom, ale bola výrazná aj ako najviac zvedavá členka rodiny.

Aj za pomoci vynikajúcich kostýmov vytvorili herci dokonalé typy, ktoré však neboli žiadnou karikatúrou, ale mrazili svojou prirodzenosťou.

Elegantná dáma Emília Vášáryová, znalec umenia a poľovačiek František Kovár, ľudový Richard Stanke či intelektuálnejšia Szidi Tobias vytvorili dokonalú šťastnú rodinu s temným tajomstvom.

Peter Lomnický si s náročným prekladom poradil veľmi dobre.

Doterajšie inscenácie Jelinekovej hier v trnavskom i košickom divadle zostali na úrovni dobre mienených pokusov. Až Národné divadlo v spolupráci s hosťujúci českými umelcami preukázalo dostatočne silný tvorivý potenciál na to, aby vzniklo dielo, ktoré by sa mohlo pokojne konfrontovať aj v medzinárodnom kontexte. Ide o jednu z najsilnejších produkcií, aká vznikla v končiacej sa sezóne. Je veľmi dobré, že šéf činohry Román Polák nepodľahol pokušeniu, ku ktorému sa na tlačovej besede priznal, tento titul zrušiť.

Nemusíte sa báť ponurosti témy. Táto inscenácia vlastne nie je o nijakom Rechnitzi, je o anjeloch skazy v nás. Pesničkou naznačený posun od nemeckého národovectva k tomu slovenskému či aktualizácia v podobe reálnych správ ani neboli potrebné.

Aj my sme predsa hrdí na naše hriechy a hovoríme o nich, pretože aký by už malo zmysel páchať hriechy, keby človek o nich potom nemohol hovoriť. Aj nám Jelinek odkazuje, že svet sa neskončí treskom, ale skučaním.